Sviatosť zmierenia témou dnešnej generálnej audiencie
Témou dnešnej katechézy Svätého Otca pri generálnej audiencii bola sviatosť zmierenia.
V nadväznosti na úvodné čítanie z Matúšovho evanjelia o uzdravení ochrnutého pápež
František poukázal na úlohu Ježiša ako lekára ľudskej duše i tela. Vysvetlil, že sviatosť
pokánia a zmierenia je darom, ktorý vychádza z tajomstva Veľkej noci. Poukázal na
spojitosť tejto sviatosti so spoločenstvom: pri spovedi kňaz reprezentuje Boha, ale
zároveň aj celé spoločenstvo, ktoré sa so svojím členom zmieruje a sprevádza ho na
jeho ďalšej ceste obrátenia a dozrievania. Svätý Otec povzbudil veriacich nebáť sa
zahanbenia, ktoré pociťuje človek, keď prichádza vyznať svoje hriechy, pretože aj
toto má liečivý účinok. Pozval každého zamyslieť sa nad svojou praxou slávenia sviatosti
zmierenia. „Keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok,“ povedal pápež František.
V
závere audiencie Svätý Otec predniesol osobitnú výzvu za pokoj na Ukrajine, kde si
posledné násilné zrážky v Kyjeve vyžiadali už dvadsať obetí. Všetkých zainteresovaných
vyzval k ukončeniu násilných akcií a hľadaniu súdržnosti a pokoja krajiny.
Na
Námestí sv. Petra boli dnes prítomné aj skupiny zo Slovenska, z Turzovky a Brezna.
Plné znenie katechézy Svätého Otca Františka:
„Drahí bratia
a sestry, dobrý deň!
Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu,
birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi. Zatiaľ máme tento
život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam,
utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto
Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov,
osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom
ako „sviatosti uzdravenia“. Sviatosť zmierenia je sviatosťou uzdravenia. Keď sa idem
spovedať, idem sa dať uzdraviť: dať si uzdraviť dušu, uzdraviť si srdce z niečoho,
čo som vykonal a čo nie je v poriadku. Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký
súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš
zjavuje ako lekár duše i telazároveň (porov. Mk 2,1-12; Mt 9,1-8; Lk 5,17-29).
Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva.
Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle
a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu
odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané» (Jn 20,21-23).Tento kroknám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti.
Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať
sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa
od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša. Odpustenie nie je ovocím
našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva
a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného
Krista. Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi
Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci
pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku. A
keď prijmeme Ježišovo odpustenie, sme v pokoji, s tým nádherným pokojom duše, ktorý
môže dať iba Ježiš, iba on.
Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej
formy - keďže na počiatku sa vykonávala verejne - do podoby osobnej, do diskrétnej
formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje
životný kontext. Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje
Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi
Ježišovi. Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej
mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy
služobníkovi Cirkvi. V slávení tejto sviatosti kňaz nereprezentuje iba Boha, ale celé
spoločenstvo, ktoré si uvedomuje krehkosť každého svojho člena, s pohnutím počúva
jeho vyznanie, zmieruje sa s ním, povzbudzuje ho a sprevádza na ceste obrátenia a
ľudského i kresťanského dozrievania.
Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedámiba Bohu“. - Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy.
Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o
odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. - „Ja sa však hanbím, otče!“ - Aj zahanbenie
je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce. O niekom,
kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“.
Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s
láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa. Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu
sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia
moje srdce. A človek cíti, ako sa uvoľňuje pred Bohom, vo vzťahu s Cirkvou, s bratmi.
Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci,
aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný,
šťastný. V tomto tkvie krása spovede! Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však
nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci
premýšľajme... Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý
nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo
veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš,
a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou. Buď odvážny
a choď na spoveď!
Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení
vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si
na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil,
všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako
syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo,
keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho,
pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma
a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“
(Preklad: sr. Agnes
Jenčíková CJ)
Výzva pre Ukrajinu:
V závere generálnej audiencie
pápež František predniesol nasledovnú výzvu: „So znepokojením sledujem,
čo sa v týchto dňoch odohráva v Kyjeve. Uisťujem ukrajinský
ľud o mojej blízkosti a prosím za obete násilností, za ich rodiny
a za zranených. Vyzývam všetky strany k zastaveniu všetkých násilných akcií a k hľadaniu
svornosti a pokoja v krajine.“
Pozdravy prítomným skupinám:
Svätý
Otec na Námestí sv. Petra pozdravil aj účastníkom dvoch podujatí, ktoré sa v týchto
dňoch konajú v Ríme: „Pozdravujem účastníkov sympózia «Sacrosanctum
concilium – vďačnosť a záväzok voči veľkému posunu cirkevného spoločenstva»,
ktorých sprevádza kardinál Antonio Cañizares Llovera, prefekt Kongregácie pre Boží
kult a disciplínu sviatostí, ako aj tých, ktorí sa zúčastňujú na plenárnom
zasadnutí Pápežskej akadémie pre život pri 20. výročí jej založenia,
a povzbudzujem ich, aby pokračovali v ich hodnotnej práci v službe evanjeliu života.“ Trojdňové sympózium pri príležitosti 50. výročia Konštitúcie Druhého vatikánskeho
koncilu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium sa začalo včera na Pápežskej
Lateránskej univerzite v Ríme. Organizuje ho Kongregácia pre Boží kult a disciplínu
sviatostí v spolupráci s Pápežskou saleziánskou univerzitou.
Pred udelením
apoštolského požehnania sa pápež František ako zvyčajne pozdravil mladých, chorých
a mladomanželov: „Nech Panna Mária pomáha vám, drahí mladí, vždy viac pochopiť
hodnotu obety vo vašej ľudskej a kresťanskej formácii.
Nech podporí vás, drahí chorí, aby ste čelili bolesti a chorobe s pokojom a silou.
A nech vedie vás, drahí mladomanželia, aby ste postavili vaše rodiny na solídnom
základe vernosti Božej vôli.“ -jb, mf-