Pre gréckokatolíkov: Pôst vo význame katechumenátu

Príhovor vladyku Petra Rusnáka, bratislavského eparchu

Drahí gréckokatolíci, milí poslucháči Vatikánskeho rozhlasu, dovoľte mi na úvod krátku spomienku na roky nie tak dávne. Pri snahách o - nazvime to pravdivo - akúsi pseudoreformu nášho východného obradu na Slovensku, prišlo i k pokusu reformovať texty čítaní používaných pri svätej Liturgii. Odpoveď z Ríma bola jednak nekompromisne negatívna, ale obsahovala i vysvetlenie tohto zamietavého stanoviska. Budem citovať voľne, ako sa mi v mysli toto stanovisko vybavuje: Kongregácia nepopiera do istej miery potrebu vytvoriť novú, lepšiu, logickejšiu štruktúru čítaní, možno vo všedné dni, ale je to úloha, ktorá ďaleko prekračuje limity jednej eparchie, či miestnej cirkvi, a musí rešpektovať i ekumenický rozmer, a okrem toho – treba si uvedomiť, pokračuje Kongregácia pre východné cirkvi, že čítania počas nedieľ cirkevného roka súvisia s celou štruktúrou liturgického života a majú svoju katechetickú, pedagogickú líniu, ktorú treba rešpektovať, naučiť sa ju sledovať, vážiť si ju a zamilovať.

Pokúsme sa teraz v krátkosti zamyslieť nad našou liturgiou z tohto hľadiska. Zanedlho začneme pôstnu dobu, ktorá vyvrcholí slávením sviatkov Paschy, sviatkov Kristovho vzkriesenia, daru nového života, ktorým je, ako hovorí sv. Pavol: Kristus v nás, nádej slávy. Tato totálna zmena ľudskej prirodzenosti na božskú sa má stať pre mnohých v tak banálnom úkone ako je krst. Pre niektorých pekná cirkevná tradícia, pre iných spoločenská konvencia, pre ďalších akási mágia, ktorá nezaškodí, ale pre veriacich najväčší dar, aký mohol Kristus priniesť od Boha: dar Svätého Ducha, status dieťaťa Božieho. Mať prirodzenosť Božieho syna, vidieť svet ako Boh a zmýšľať o človekovi, ako o ňom zmýšľa Boh.

Pre mnohých z nás má pôst len jednu stranu mince, a to je kajúcnosť, sebazapieranie, viac modlitieb a akýsi smútok, ktorý ani nevieme presne identifikovať. Pokiaľ by to bol smútok nad hriechmi, nad tým, že nemilujem Boha, tak by to bolo správne. Ktorýsi svätý povedal, že kresťanovi pristane len jeden druh smútku, a to, že ešte nie je svätý, že nie je spasený, že nežije v totálnom spoločenstve s Bohom. Podľa akejsi všeobecnej a pomýlenej ľudovej teológie, žijeme si, žijeme ako príde, a potom treba vystihnúť čas, keď sa už blíži smrť, prijať sviatosti, a tak sa dostať do neba. To sa však neudeje len tak po smrti. Prípravou na naše vzkriesenie je príprava na Paschu, je to príprava na krst, na narodenie sa do neba, a to sa deje už tu na zemi, a to po celý život. To je tá druhá strana mince. Čas pred Veľkou nocou býval v Cirkvi vždy vyvrcholením katechumenátu, t.j. formácie tých, ktorí sa chceli stať kresťanmi.

Nedele, ktoré predchádzajú pôst, nedele pôstne, i nedele paschálneho obdobia poznáme my východní kresťania podľa názvov, ktoré cele stáročia nesú, podľa evanjelia, ktoré sa vtedy ohlasuje, a ktoré nádherné spĺňa tú úlohu v úvode spomínaného pedagóga a didaskala. Jednak pre katechumenov, ale aj pre všetkých nás. To je to – ustavičné volanie neverných k obráteniu – ako nazývame Bohorodičku v Akatiste. Tí neverní, to sme my všetci.

Posledná nedeľa cyklu po Päťdesiatnici je Nedeľa o Zachejovi – predkladá katechumenom i nám otázku o vzťahu k peniazom, o lakomstve.
Za ňou nasleduje Nedeľa o Mýtnikovi a farizejovi – žiada od nás analýzu nášho postoja, a to najmä vnútorného voči druhým. Posudzovanie, pohŕdanie druhými, povyšovanie sa; jednoducho povedané, aby sme sa na seba pozreli ako na osoby plné pýchy.
Nedeľa o márnotratnom synovi – sme osoby plné hedonizmu – pôžitkárstva, nezriadenej sexuality, nečistých tužôb a koketovania s hriechom, že hriešnik sa má dobre.
Nedeľa mäsopôstna, ale tiež o poslednom súde – vidím okolo seba núdznych, chorých, chudobných. Konám skutky milosrdenstva preto, že mám prirodzenosť Kristovu.
Nedeľa syropôstna – o vyhnaní Adama z raja – o tom ako Boh odpovedal na náš hriech a o tom, ako máme prežiť pôst: Keď sa postíš, ukáž natešenú tvár, keď sa modlíš, hovor dôverne s Bohom vo svojom srdci, keď dávaš almužnu, nevytrubuj to, odpusť všetkým, aby aj Boh tebe odpustil.

Istotne sa zhodneme na tom, že tieto postoje sa musia formovať dlhodobo, a cirkev ich veľmi starostlivo skúmala v krstných skrutíniách u kandidátov krstu. Preto je tak dôležité, ako hovorí v jednej homílii sv. Ján Zlatoústy, modliť sa za katechumenov, a to nielen počas pôstnych služieb vopred posvätených darov, ale celý rok. Pravdepodobne už aj vtedy boli námietky typu: veď my katechumenov nemáme. Doslova hovorí: A čo myslíš, že tie modlitby hovoríš týmto múrom?! Cirkev sa ustavične musí modliť za nové deti, aby neniesli pečať nášho života, ale aby sa na našom smrteľnom tele zjavil Kristov život.
Koľko len nádherných tém na zamyslenie nám dávajú tieto prosby: nech ich vyučí v slove pravdy, nech im otvorí evanjelium spravodlivosti, zbav ich prvotnej lži, osvieť ich duše i telá, aby sa volali tvojím svätým menom.

Od stredy vo štvrtom týždni sa jazyk týchto modlitieb trochu zmení. Začíname sa modliť za tých, ktorí boli vyvolení na krst. Z tejto jednoduchej rubriky jasne vyplýva, že nie každý bol pripustený ku krstu, ak cirkev nevidela jasné znaky obrátenia a pôsobenia Ducha svätého. Aby dostali dar múdrosti a bázne pred Bohom, aby sa zrodili z vody a z Ducha, aby dostali plnosť viery.

Každá veta je pilierom kresťanského života pre každého z nás na každý deň. Ako poznamenal prof. Taft: je len smutné, že sa tak ľahkovážne zbavujeme a ignorujeme tie najstaršie texty, ktoré odkazujú na starobylosť našej liturgie, a múdrosť a pedagogickú skúsenosť cirkvi. A nielen to. Stále viac a viac sa ozývajú hlasy pápežov v posledných desaťročiach, počnúc Pavlom VI., Jánom Pavlom II., Benediktom XVI. aj Františkom o dôležitosti krstu. Zarmucuje nás stav rodiny, mládeže, sociálne, politické problémy, formácia kňazov, nová evanjelizácia atď. Ale kým sa v nás nenarodí Kristus, kým krst v kresťanovi nedorastie do vzrastu Kristovho, dovolím si tvrdiť, staviame dom na piesku.

Na záver zacitujem, čo o tom hovorí pápež František v encyklike Lumen fidei: Krst nám hovorí o inkarnovanej štruktúre viery. Kristovo pôsobenie sa nás dotýka v našej plnej osobnej realite, radikálne nás pretvára a činí nás adoptívnymi Božími deťmi, ktoré majú účasť na jeho božskej prirodzenosti. Tým mení všetky naše vzťahy, našu konkrétnu situáciu vo svete a vo vesmíre i otvára ich pre život v spoločenstve s ním. Tento dynamizmus premeny, vlastný krstu, pomáha nám chápať dôležitosť katechumenátu, ktorý má ... jedinečný význam pre novú evanjelizáciu. Je to príprava na krst a na premenu celej existencie v Kristovi.

Nemohli sme v tejto kratučkej úvahe ani zďaleka obsiahnuť všetky aspekty pôstnej doby, ale možno i to málo nám pomôže vidieť na jej konci vzkriesenie. Drahí veriaci, keď sa vo farnostiach modlíte, a dúfam, že sa modlíte aj počas roka ekténiu za katechumenov, buďte si istí, že nerobíte zbytočnú vec. Privolávate Božiu moc, silu a ducha, presne ako to robí cirkev: aby sa z obyčajného vína stala Kristova krv, z chleba Kristovo telo, z človeka Boží syn. Prosme Boha o tento zázrak aj našej premeny.