Na sviatok sv. Valentína sa pápež František stretol so snúbencami

Vatikán 14. februára 2014 - Na Námestí sv. Petra sa dnes na sviatok svätého Valentína zišlo viac ako 20-tisíc snúbencov, aby sa stretli so Svätým Otcom a prijali jeho povzbudenie na cestu spoločného života. Pápež František odpovedal na otázky, ktoré mu predložili vybrané páry. Snúbenci, ktorí pricestovali z vyše 30 krajín na pozvanie Pápežskej rady pre rodinu, tak svojou prítomnosťou vydali svedectvo o hodnotách, na ktorých hodlajú budovať svoje manželstvo a rodinu.

Program pripravený pre snúbencov začal o 11. hod. a bol sprevádzaný hudobnými a choreografickými vystúpeniami rôznych umelcov. V rámci očakávania príchodu Svätého Otca vystúpili so svojimi svedectvami mladé páry, ale aj manželské dvojice, ktoré sa podelili so svojimi životnými príbehmi. Manželský pár Fiorella a Andrea, žijúci v Ríme, ktorí sú spolu viac ako 35 rokov, povzbudili mladých, aby sa so všetkým obracali na Pána. Vydali svedectvo, že počas spoločného života sa snažili a snažia riadiť pravidlom: Kde nie je láska, vlož tam lásku a nájdeš lásku.

Ako ďalší sa prihovoril mladý anglo-americký pár Robert a Constance, pôsobiaci v Taliansku. Zaspomínali si na svoje prvé stretnutie a podelili sa s tým, ako ich vzťah rástol na každodenných situáciách a zážitkoch, ktoré spoločne prežívali. Najviac ich však spojila a zjednotila spoločná viera, po tom, čo sa Constance stala katolíčkou.

Mladí okolo 12:30 hod. potleskom privítali Svätého Otca, ktorému páry mohli predložiť svoje otázky, dôležité pre ich budúci spoločný život. Svätému Otcovi a snúbencom sa prihovoril aj predseda Pápežskej rady pre rodinu Mons. Vincenzo Paglia, ktorý s radosťou konštatoval, že kvôli veľkému záujmu snúbencov sa stretnutie neuskutočnilo v Aule Pavla VI., ale na Svätopeterskom námestí. Každý pár dostal ako symbolický darček malý biely vankúš s erbom pápeža Františka, ktorý im má v ich svadobný deň pripomenúť toto stretnutie so Svätým Otcom.

Ako prvý sa Svätému Otcovi predstavil pár zo Španielska Nicolas a Marie. Ako povedali, uvedomujú si, že sobáš je vážny krok. Neviazať sa na celý život sa zdá byť jednoduchšie, no napriek tomu cítia túžbu povedať si „áno“ a nepodľahnúť individualizmu a pohodliu. O radu Svätého Otca poprosili aj snúbenci Stefano a Valentina z Talianska, ktorí sa rozhodli kráčať spoločnou cestou s Bohom. Stefan dodáva, že po svojom obrátení si začal vážiť jednoduché veci a emócie a vnímať za tým Božie dary. Pár spomenul, že napriek svojim rozdielom túži mať rodinu založenú na vzájomnej láske a harmónii a na troch dôležitých slovách, ktoré Svätý Otec ustavične pripomína: ďakujem, prepáč a prosím. Ako posledný pár boli mladí snúbenci z Toskánska, Miriam a Marco, ktorí dodávajú, že manželstvo neznamená len dať zbohom slobode, ale predstavuje vzdanie si vzájomnej úcty pred oltárom a pred Bohom.

V závere snúbenci predložili svoje prosby Bohu v rôznych svetových jazykoch, spolu so Svätým Otcom sa pomodlili Otče náš a prijali jeho požehnanie. -ar-

Dojmy účastníka zo Slovenska

Na svätovalentínskom stretnutí so Svätým Otcom sa zúčastnilo aj niekoľko párov zo Slovenska. Hugo a Marta majú svadbu naplánovanú na júl. Čo si zo slov Svätého Otca odnesú do spoločného života? Odpovedá Hugo Gloss:

„Osobne ma veľmi oslovila tá zmena Otčenáša, ktorú navrhol Svätý Otec, s tým, že sa máme modliť nielen za chlieb náš každodenný, ale aj za lásku našu každodennú. Čiže vo vzťahu, tak ako Svätý Otec spomínal, nejde iba o to dostať sa nejako na tú svadbu, ale potom každý deň obnovovať a prosiť Boha, aby nám dával každé ráno a do každého dňa novú dávku čerstvej autentickej lásky.“ -mf-

Nasleduje plné znenie odpovedí Svätého Otca na otázky snúbencov:

Otázka č. 1: Strach zo slova „navždy”

Vaša Svätosť, mnohí si dnes myslia, že sľúbiť si vernosť na celý život, je príliš náročné počínanie, mnohí sa domnievajú, že výzva spolužitia navždy je krásna, očarujúca, ale aj náročná, takmer nemožná. Poprosili by sme Vás o radu, aby ste nám to objasnili.

Ďakujem vám za vaše svedectvo a za otázku. Objasním vám, že otázky mi poslali vopred, to je pochopiteľné, aby som mohol reflektovať a premyslieť si trochu dôkladnejšiu odpoveď.

Je dôležité pýtať sa, či je možné milovať sa „navždy“. Toto je otázka, ktorú si musíme klásť: Je možné milovať sa navždy? Dnes sa mnoho ľudí bojí robiť rozhodnutia definitívne. Jeden mladík povedal svojmu biskupovi: „Chcem sa stať kňazom, ale len na desať rokov.“ Mal strach z definitívneho rozhodnutia! Ale toto je všeobecný strach, vlastný našej kultúre. Robiť rozhodnutia na celý život sa zdá nemožné. Dnes sa všetko rýchlo mení, nič dlho nevydrží. A táto mentalita privádza mnohých, ktorí sa pripravujú na manželstvo ku konštatovaniu: „Budeme spolu, pokiaľ nám vydrží láska.“ A potom? „Pozdravujem, dovidenia.“ A takto manželstvo končí. Čo to je? Len nejaký cit, psychofyzický stav? Iste, ak je to tak, nie je možné budovať na niečom pevnom. Ale keď je láska vzťah, potom je to skutočnosť, ktorá rastie, a dá sa obrazne povedať, že sa buduje ako dom. Rastie a buduje sa ako dom!

A dom sa buduje spoločne, nie každý po svojom! Budovať tu znamená podporovať rast a napomáhať mu. Drahí snúbenci, vy sa pripravujete, aby ste rástli spolu, aby ste postavili tento dom, v ktorom budete žiť navždy spolu. Nechcete ho postaviť na piesku citov, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ale na skale pravej lásky, lásky, ktorá prichádza od Boha. Rodina vzniká z tohto projektu lásky, chce rásť, ako sa stavia dom, ktorý je miestom lásky, pomoci, nádeje a opory. Všetko spolu: láska, pomoc, nádej, opora! Ako je Božia láska trvalá a navždy, tak chceme, aby aj láska, na ktorej je založená rodina, bola stabilná a navždy. Prosím vás, nemôžeme sa nechať premôcť „kultúrou provizórnosti“! Tou kultúrou, ktorá nás dnes všetkých zasahuje. Toto nie!

Teda ako sa vyliečiť zo strachu z onoho „navždy“? Ako sa lieči tento strach zo slova „navždy“? Lieči sa spoliehaním sa na Pána Ježiša, deň po dni, v živote, ktorý sa stane každodennou duchovnou cestou, tvorenou z krokov, z malých krokov, krokov spoločného rastu, urobených v snahe stať sa zrelými ženami a mužmi viery. Preto, drahí snúbenci, to „navždy“ nie je len otázkou trvania! Manželstvo nie je vydarené už len tým, že trvá, ale je dôležitá jeho kvalita. Byť spolu a vedieť sa milovať navždy je výzva adresovaná kresťanským manželom. Prichádza mi na myseľ zázrak rozmnoženia chlebov. Aj kvôli vám Pán môže znásobiť vašu lásku a darovať vám ju novú a krásnu každý deň.

Má jej nekonečné zásoby! On vám dá lásku, ktorá je základom vášho manželstva a každý deň ho obnoví, posilní. A to o to viac, keď rodina rastie s deťmi. Na tejto ceste je nevyhnutná modlitba. Stále on za ňu a ona za neho a obidvaja spolu. Proste Ježiša, aby rozmnožoval vašu lásku. V modlitbe Pána hovoríme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Manželia sa môžu naučiť modliť aj takto: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“, pretože každodenná láska manželov je ich chlieb. Skutočný chlieb duše, ktorý ich posilňuje, aby išli ďalej! Môžeme si vyskúšať túto modlitbu, aby sme vedeli, či ju poznáme: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Všetci spolu: „Pane, daj nám dnes našu každodennú lásku“. Toto je modlitba snúbencov a manželov. Nauč nás milovať sa navzájom, mať sa radi! Čím viac sa budete zverovať jemu, tým viac bude vaša láska „navždy“, bude schopná obnovovať sa a víťaziť nad každou ťažkosťou. Toto som vám chcel povedať v odpovedi na túto otázku. Ďakujem!

2. otázka: Žiť spolu: „štýl“ manželského života

Vaša Svätosť, spoločné prežívanie každodennosti je krásne, dáva radosť, oporu. No je to úloha, ku ktorej sa treba vedieť postaviť. Myslíme si, že je potrebné učiť sa vzájomnej láske. Je to istý „štýl“ života vo dvojici, istá spiritualita každodennosti, ktorej sa chceme naučiť. Mohli by ste nám v tomto pomôcť, Svätý Otec?

Žiť spolu, to je umenie, cesta trpezlivá, krásna a očarujúca. Nekončí sa tým, že získate jeden druhého... Naopak, práve tam sa to začína! Toto každodenné putovanie má svoje pravidlá, ktoré sa dajú zhrnúť do tých troch slov, ktoré si spomenul, slová, ktoré som už veľakrát opakoval rodinám: prosím, čiže môžem, ďakujem a prepáč.

Môžem, prosím. – To je ohľaduplná prosba, aby sme mohli vstúpiť do života niekoho iného s úctou a pozornosťou. Treba sa naučiť poprosiť: môžem toto urobiť? Bude sa ti páčiť, keď to urobíme takto? Že sa pustíme do tejto veci, že budeme takto vychovávať deti? Chceš, aby sme dnes večer išli von? Skrátka, prosiť o dovolenie znamená vedieť vstúpiť s úctivosťou do života druhých. Dobre si to uvedomte: vedieť s úctou vstúpiť do života druhých! Nie je to ľahké. Nie je to jednoduché!

Občas používame i hrubé spôsoby, ako v nejakých horských bagančiach. Pravá láska sa nepresadzuje tvrdosťou a agresivitou. V Kvietkoch sv. Františka nájdeme takéto vyjadrenie: «Vedz, že zdvorilosť je jednou z Božích vlastností ... a zdvorilosť je sestrou dobročinnosti, ktorá uháša nenávisť a udržiava lásku» (kap. 37). Áno, zdvorilosť udržiava lásku. A dnes v našich rodinách, v našom svete, často násilnom a arogantnom, potrebujeme mnoho zdvorilosti. A toto môže začať doma.

Ďakujem. – Zdá sa ľahké vysloviť toto slovo, no vieme, že to tak nie je... Je to však dôležité! Učíme ho deti, ale potom ho zabúdame! Vďačnosť je dôležitý cit! Jedna starenka v Buenos Aires mi raz povedala: „Vďačnosť je kvet, ktorý vyrastá z jemnej zeme“. Je potrebná táto jemnosť duše, aby rástol tento kvet. Spomínate si na Lukášovo evanjelium? Ježiš uzdraví desiatich malomocných, no iba jeden z nich sa potom vráti, aby sa Ježišovi poďakoval. A Pán hovorí: A kde sú ostatní deviati? Toto platí aj pre nás: vieme poďakovať? Vo vašom vzťahu, a zakrátko vo vašom manželskom živote, je dôležité mať živo na pamäti, že ten druhý je darom Božím, a na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ Na Božie dary sa odpovedá „Ďakujem!“ A v tomto vnútornom postoji si máme vzájomne ďakovať, za každú vec. Nie je to akési zdvorilostné slovo, ktoré používame voči cudzím ako prejav vychovanosti. Treba si vedieť navzájom ďakovať, aby sa spoločnému manželskému životu dobre darilo.

Tretie slovo: Prepáč. – V živote robíme mnoho, mnoho chýb. Robíme ich všetci. Je tu azda niekto, kto nikdy neurobil chybu? Zdvihnite ruku, ak je tu niekto taký, človek, čo nikdy neurobil chybu. Všetci ich robíme! Všetci! Azda niet takého dňa, v ktorom by sme neurobili nejakú chybu. Biblia hovorí: „Ten najspravodlivejší hreší sedem ráz za deň“. A takto aj my robíme chyby... Tu vidno nevyhnutnosť používať to jednoduché slovko: „prepáč“. V princípe, každý z nás je schopný obviňovať druhého, aby sám seba ospravedlnil a nemusel povedať „prepáč“. Toto sa začalo u nášho otca Adama, keď sa ho Boh pýtal: „Adam, ty si jedol z toho ovocia?“ „Ja? Ja nie! To ona mi ho dala!“ Obviniť druhého, aby sme nemuseli povedať „prepáč“, „odpusť“. Je to starý príbeh! Je to inštinkt, ktorý stojí pri zrode toľkých katastrof. Učme sa vedieť uznať naše pochybenia a prosiť o odpustenie. „Prepáč, že som dnes zvýšil hlas“, „prepáč, že som prešiel bez pozdravu“, „prepáč, že som sa oneskoril“, „prepáč, ak som bol tento týždeň príliš bez reči“, „ak som priveľa rozprával a vôbec nepočúval“, „prepáč, zabudol som“, „prepáč, bol som nahnevaný, a tak som sa s tebou pochytil“... Toľko tých „prepáč“ môžeme denne povedať. Aj takto rastie kresťanská rodina.

Vieme všetci, že neexistuje ideálna rodina, a ani ideálny manžel alebo ideálna manželka. Nehovoriac o ideálnej svokre! (smiech) Existujeme my, hriešnici. Ježiš, ktorý nás dobre pozná, nás učí tajomstvu: nikdy neskončiť deň bez slova zmierenia, bez toho, aby sa pokoj vrátil do nášho domu, do našej rodiny. Je to bežné medzi manželmi, že sa vyskytnú zvady, vždy sa niečo nájde: pohádali sme sa... Možno ste sa pohnevali, možno letel tanier, no prosím vás, pamätajte na jedno: nikdy neskončite deň bez udobrenia. Nikdy, nikdy, nikdy! Toto je to tajomstvo, tajomstvo udržania lásky. A na udobrenie sa netreba robiť krasorečnenie... Neraz postačí gesto... a pokoj je na svete. Nikdy nezakonči deň v hneve, pretože ak ho skončíš bez uzmierenia, to, čo v sebe budeš mať na druhý deň, bude chladné a tvrdé, a bude to ťažšie sa udobriť. Pamätajte si to dobre: nikdy nezakončite deň bez uzmierenia! Ak sa naučíme prosiť o odpustenie a odpúšťať si navzájom, manželstvo vytrvá a bude sa mu dariť. Keď prichádzajú na audiencie alebo na omšu tu do Domu sv. Marty starší manželia, ktorí slávia 50-ku, dávam im otázku: „Kto znášal koho?“ A to je krásne! Pozerajú po sebe, pozerajú na mňa, a hovoria mi: „Nuž, obaja!“ A toto je krásne! Toto je krásne svedectvo!

Otázka č. 3: Štýl slávenia svadby

Vaša Svätosť, v týchto mesiacoch robíme veľké prípravy spojené s našou svadbou. Môžete nám dať nejakú radu, ako dobre osláviť našu svadbu?

Urobte to tak, aby to bol skutočný sviatok, pretože svadba je sviatok, kresťanský sviatok, nie nejaká svetská oslava! Najhlbší dôvod na radosť z toho dňa nám predkladá Jánovo evanjelium. Spomínate si na zázrak na svadbe v Káne? V istej chvíli chýba víno, slávnosť sa zdá byť pokazená. Predstavte si končiť hostinu pri pití čaju. To nejde! Bez vína nie je hostina! Na Máriin podnet sa Ježiš v tej situácii po prvýkrát zjavuje a dáva znamenie: premieňa vodu na víno, a tým zachraňuje svadobnú hostinu. Čo sa stalo v Káne pred dvetisíc rokmi, stáva sa v skutočnosti na každej svadobnej hostine: to, čo urobí vašu svadbu plnohodnotnou a naozaj opravdivou, bude prítomnosť Pána, ktorý sa zjavuje a dáva svoju milosť. Jeho prítomnosť dáva „dobré víno“, on je tým tajomstvom plnej radosti, ktorá skutočne ohrieva srdce. Je to prítomnosť Ježiša na tejto hostine. Nuž, nech je to pekná hostina, a nech je s Ježišom. Nie v svetskom duchu! Nie! To sa cíti, keď je tam Ježiš prítomný.

Súčasne však bude dobre, keď bude vaša svadba striedma a dá vyniknúť tomu, čo je naozaj dôležité. Niektorí sú viac ustarostení vonkajšími vecami, ako pohostenie, fotografie, oblečenie a kvety... Tieto veci sú k oslave dôležité, ale iba v prípade, že dokážu poukázať na skutočný dôvod vašej radosti: na Božie požehnanie vašej lásky. Urobte to rovnako ako s vínom v Káne, nech vonkajšie znaky vašej oslavy odrážajú prítomnosť Pána a nech pripomínajú vám a všetkým pôvod a dôvod vašej radosti.

Ale je tu ešte niečo z toho, čo si povedal, a toho sa chcem hneď chytiť, aby to neušlo pozornosti. Manželstvo je aj každodennou prácou, a mohol by som povedať prácou tvorivou, tak ako remeslo zlatníka, pretože úlohou manžela je urobiť manželku viac ženou a úlohou manželky urobiť manžela viac mužom. Rásť aj v ľudskosti ako muž a ako žena. Toto sa deje medzi vami. Toto sa nazýva vzájomný rast. Neprichádza to však zo vzduchu! Pán tomu žehná, ale prichádza to cez vaše ruky, cez vaše postoje, cez to, ako žijete, ako sa máte radi. Pomáhajte si rásť! Vždy dbajte o rast toho druhého. Pracujte na tom. A takto, neviem, ale predstavujem si ťa ako jedného dňa, keď budeš kráčať ulicou tvojej obce, ľudia povedia: „No pozri, aká pekná, aká silná je táto žena!“ ... „Vďaka mužovi, ktorého má!“ Aj tebe povedia: „Pozri len na tohto muža, aký je!“ „To vďaka žene, ktorú má!“ Je treba dospieť k tomuto: pomáhať si vzájomne rásť. A vaše deti si odnesú toto dedičstvo, že majú takého otca a mamu, ktorí dozreli spoločne, keď si jeden druhému pomáhali byť viac mužom a viac ženou!

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ