Evangelii gaudium: „Nie“ duchovnej svetskosti a haštereniu sa

V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pápež František pamätá na to, že kresťan, ktorý je povolaný evanjelizovať, sa potrebuje aj sám uzdravovať z rozličných neduhov. Ako píše, z tohto dôvodu „potrebujeme vytvárať vhodné priestory na motivovanie a uzdravovanie pastoračných pracovníkov, miesta, kde sa budú obnovovať vo viere v Ježiša ukrižovaného a vzkrieseného, deliť sa so svojimi najhlbšími otázkami i obavami každodennosti, miesta na hlboké rozlišovanie podľa evanjeliových kritérií, zamerané na vlastný život a skúsenosť, s cieľom nasmerovať svoje individuálne a sociálne rozhodnutia k tomu, čo je dobré a krásne“ (77). Všimnime si v tejto súvislosti ďalšie pokušenia, ktoré si podľa Svätého Otca zasluhujú rozhodný postoj. Jasné „nie“ je treba povedať pokušeniu duchovnej svetskosti a vzájomnému haštereniu sa medzi nami.

Prvé rozhodné „nie“ patrí kamuflovanému farizejskému postoju, ktorý Svätý Otec nazýva duchovnou svetskosťou: „Duchovná svetskosť, ktorá sa skrýva za zdaním nábožnosti a dokonca lásky k Cirkvi, spočíva v tom, že namiesto Pánovej slávy človek vyhľadáva ľudskú slávu a osobný blahobyt. To vyčítal Pán farizejom: „Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!“ (Jn 5,44). Toto „veľmi subtílne hľadanie vlastných záujmov a nie záujmov Ježiša Krista“ má mnoho podôb v závislosti od typu človeka. Dotyčný dbá o dobrý vonkajší dojem a tak navonok sa všetko javí korektné. Keby však táto svetskosť napadla Cirkev, „bola by neporovnateľne zhubnejšia než každá iná svetskosť čisto morálneho charakteru.“ (93). Z čoho pramení tento nebezpečný postoj?

Pápež František upozorňuje na dva typy živnej pôdy, z ktorých môže vyrastať. Jedným z nich je vábenie gnosticimu, keď sa pozornosť sústreďuje iba na určitú skúsenosť alebo systém zdôvodnení či poznatkov, ktoré sa považujú za zdroj útechy a osvietenia. Gnosticizmus však človeka uzatvára do sebestačnosti vlastného rozumu či vlastných citov.

Druhým typom živnej pôdy duchovnej svetskosti je tzv. „neopelagiánstvo“, do seba zahľadený a prométeovský postoj tých, ktorí sa spoliehajú v konečnom dôsledku iba na svoje vlastné sily a považujú sa za nadradených voči druhým. Buď preto, lebo sa držia určitých noriem, alebo preto, že sú neochvejne verní určitému katolíckemu štýlu minulosti. Z domnelej vieroučnej či disciplinárnej istoty vyrastá narcistické a autoritárske elitárstvo, ktoré miesto toho, aby evanjelizovalo, analyzuje a klasifikuje tých druhých. Namiesto uľahčovania prístupu k milosti sa plytvá energiou na kontrolovanie. „V oboch týchto prípadoch niet opravdivého záujmu ani o Ježiša Krista, ani o blížnych. Sú to prejavy antropocentrického imanentizmu. Nemožno si predstaviť, že by sa z týchto oklieštených foriem kresťanstva mohol zrodiť opravdivý evanjelizačný dynamizmus“- uzatvára pápež František (94).

Ďalšie pokušenie, ktorému musíme povedať jednoznačné „nie“, predstavujú vnútorné rozbroje. „Nie rozbrojom medzi nami!“ znie pápežova výzva. Svätý Otec konštatuje, že v Božom ľude a v rôznych spoločenstvách jestvuje mnoho rozbrojov. Pripomína Ježišove slová: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste mojimi učeníkmi, keď sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35). Pozor na pokušenie závisti! Sme na rovnakej lodi a smerujeme do rovnakého prístavu! „Prosme o milosť tešiť sa z ovocia druhých, ktoré patrí všetkým“ (99).

Pápež František poukazuje aj na ďalšie vnútrocirkevné výzvy, týkajúce sa významných aktérov evanjelizácie. V tejto súvislosti si všíma poslanie laikov, žien a mládeže. Ako píše, „formácia laikov a evanjelizácia profesionálneho a intelektuálneho života sú dôležitou pastoračnou výzvou“ (102). O podiele žien na evanjelizácii Svätý Otec píše takto: „S potešením sledujem, ako sa mnohé ženy podieľajú na pastoračnej zodpovednosti spolu s kňazmi, prispievajú k sprevádzaniu ľudí, rodín či skupín a ponúkajú nové pohľady pre teologickú reflexiu. Je však potrebné ešte rozšíriť príležitosti pre zásadnejšiu ženskú účasť v Cirkvi“ (103). Pripomína ďalej, že „funkcie v Cirkvi nedávajú priestor pre nadradenosť jedných nad druhými. Veď jedna žena, Mária, je dôležitejšia než biskupi“ (104). Vzhľadom na mladých konštatuje pozitívny nárast „povedomia, že mladých evanjelizuje a vychováva celé spoločenstvo“, a tiež toho, „že mladí majú vo väčšej miere zohrávať úlohu protagonistov“ (106).

Pápež František na záver svojej analýzy náročných výziev pozýva jednotlivé spoločenstvá, aby si na základe poznania vlastného prostredia túto analýzu doplnili. Celú druhú kapitolu exhortácie Evangelii gaudium uzatvára takto: „Výzvy existujú preto, aby sa prekonávali. Buďme realistami, ale nestrácejme radosť, odvahu a odovzdanosť plnú nádeje! Nenechajme si ukradnúť misionársku silu!” (109). –jb–

(Obr. Pápež František s mládežou Sardínie pri návšteve Cagliari 22. septembra 2013)