Vešpery na záver ekumenického týždňa: Jednota sa tvorí už spoločným putovaním
Dnešným sviatkom Obrátenia sv. apoštola Pavla sa končí Týždeň modlitieb za jednotu
kresťanov. Pápež František ho uzavrel slávením vešpier v Bazilike sv. Pavla za hradbami.
Pri slávení, ktoré sa začalo o 17:30, si uctil miesto pochovania sv. Pavla pod hlavným
oltárom baziliky. Urobil tak spoločne s metropolitom Gennadiosom Zervosom, zástupcom
Konštantinopolského ekumenického patriarchátu a Davidom Moxonom, osobným zástupcom
arcibiskupa z Canterbury v Ríme a za prítomnosti predstaviteľov ďalších kresťanských
cirkví a spoločenstiev. V homílii Svätý Otec vyšiel z ústrednej témy Týždňa modlitieb
za jednotu, zo slov sv. Pavla adresovaných Korinťanom: «Je azda Kristus rozdelený?».
V súvislosti s tým pripomenul dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme, ktorý
o roztrieštenosti kresťanov hovorí, že táto otvorene protirečí Kristovej vôli. „Všetci
sme tým poškodení“, skonštatoval pápež František a zdôraznil, že jednotu si nemáme
predstavovať tak, že sa dostaví zázračným spôsobom na konci čias, ale jednota sa tvorí
pri kráčaní spoločnou cestou už teraz, pôsobením Ducha Svätého. Pripomenul osobnosti
svojich predchodcov, vďaka ktorým je ekumenizmus neoddeliteľnou súčasťou úlohy rímskeho
biskupa i miestnych cirkví. -jb-
Plné znenie homílie:
«Je azda
Kristus rozdelený?» (1 Kor 1,13). Táto silná výčitka, ktorú svätý Pavol kladie na
počiatok svojho prvého listu Korinťanom, a ktorá zaznela v liturgii tohto večera,
bola vybraná skupinou kresťanských bratov a sestier v Kanade ako námet pre našu meditáciu
počas týždňa modlitieb v tomto roku.
Apoštol sa s veľkým smútkom dozvedel,
že kresťania Korintu sa v rôznych šarvátkach rozdelili. Niekto hovorí: „Ja som Pavlov“,
iný hovorí: „Ja som Apollov“ a ďalší: „Ja zas Petrov“ a konečne sú aj takí, ktorí
tvrdia: „Ja patrím Kristovi“ (porov. v. 12). Dokonca ani tých, ktorí sa hlásia ku
Kristovi, nemôže Pavol pochváliť, pretože používajú meno Spasiteľa, aby sa dištancovali
od ostatných bratov v komunite. Inými slovami, zvláštna skúsenosť pre každého, odkazovanie
sa na niektorých významných ľudí v komunite, sa stáva meradlom pre posudzovanie viery
druhých.
V tejto situácii rozdelenia Pavol napomína kresťanov v Korinte «pre
meno nášho Pána Ježiša Krista», aby všetci hovorili to isté, aby neboli medzi nimi
roztržky, ale aby boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku (porov. v.
10). Jednota, ktorej sa apoštol dovoláva, však nemôže byť výsledkom ľudskej stratégie.
Dokonalé zjednotenie medzi bratmi je v skutočnosti možné len s odkazom na Kristovo
zmýšľanie a cítenie (porov. Flp 2,5). Dnes večer, keď sme sa tu zišli pri modlitbe,
sme si uvedomili, že Kristus, ktorý nemôže byť rozdelený, nás chce pripútať k sebe,
k pocitom jeho srdca, jeho úplnému a dôverujúcemu odovzdaniu sa do rúk Otca, k jeho
radikálnemu zrieknutiu sa seba samého pre lásku k ľudstvu. Len on môže byť začiatkom,
dôvodom, hnacou silou našej jednoty.
V jeho prítomnosti si ešte viac uvedomujeme,
že nemôžeme uvažovať o rozdelení v Cirkvi ako o nejakom prirodzenom fenoméne, ktorý
by bol nevyhnutný pre všetky formy pospolitého života. Naše rozdelenia zraňujú jeho
telo, zraňujú svedectvo, ktoré sme povolaní vydávať svetu. Dekrét Druhého vatikánskeho
koncilu o ekumenizme, odvolávajúc sa na text svätého Pavla, ktorý sme meditovali,
dôrazne potvrdzuje: «Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé
kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky
sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym spôsobom a ich cesty
sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený.» A potom dodáva: «Táto roztrieštenosť
otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec
hlásania evanjelia všetkému stvoreniu» (Unitatis redintegratio, 1). My všetci
sme boli rozdeleniami poškodení! My všetci chceme nebyť viac pohoršením! A preto my
všetci kráčame spolu, bratsky, cestou k jednote, vytvárajúc jednotu aj kráčaním, tú
jednotu, ktorá pochádza z Ducha Svätého a ktorá nás privádza k zvláštnej jedinečnosti,
ktorú môže vytvoriť len Duch Svätý: k rozličnosti zmierenej navzájom. Pán nás všetkých
očakáva, všetkých nás sprevádza: je s nami všetkými na tejto ceste jednoty!
Drahí
priatelia, Kristus nemôže byť rozdelený! Táto istota nás musí povzbudzovať a podopierať,
aby sme aj naďalej s pokorou a dôverou pokračovali na ceste k obnoveniu plnej viditeľnej
jednoty všetkých veriacich v Krista. Rád myslím v tejto dobe na dielo blahoslaveného
Jána XXIII. a blahoslaveného Jána Pavla II. Obaja dozrievali počas svojho života k
uvedomeniu si toho, aká naliehavá je otázka jednoty, a po svojom zvolení za Rímskych
biskupov s rozhodnosťou viedli celé katolícke stádo cestami ekumenického putovania:
Pápež Ján otvorením nových ciest, takmer nemysliteľných pred tým, pápež Ján Pavol
návrhom považovať ekumenický dialóg za bežný a nevyhnutný rozmer života každej miestnej
cirkvi. K nim sa priraďuje aj pápež Pavol VI., ďalší veľký protagonista dialógu, ktorého
historické objatie v Jeruzaleme s patriarchom Konštantínopolu Athenagorom si pripomíname
v týchto dňoch.
Dielo týchto pápežov má za následok, že rozmer ekumenického
dialógu sa stal základným aspektom služby Rímskeho biskupa, takže dnes nie je možné
predstaviť si Petrovu službu bez zahrnutia tejto otvorenosti dialógu so všetkými veriacimi
v Krista. Môžeme tiež povedať, že ekumenická cesta nám umožňuje prehĺbiť naše chápanie
služby Petrovho nástupcu a musíme dôverovať, že to bude pokračovať aj v budúcnosti.
Keď sa pozrieme s vďačnosťou na kroky, ktoré nám Pán umožnil dosiahnuť, a to bez zakrývania
si ťažkostí, ktorými dnes ekumenický dialóg prechádza, prosme, aby sme sa všetci mohli
zaodieť Kristovým zmýšľaním, aby sme mohli kráčať k jednote, ktorú si on prial. A
kráčať spolu už znamená tvoriť jednotu!
V tejto atmosfére modlitby za dar jednoty,
by som rád vyjadril svoje srdečné a bratské pozdravy Jeho Eminencii metropolitovi
Gennadiovi, zástupcovi Ekumenického patriarchátu, a Jeho Milosti Davidovi Moxonovi,
zástupcovi arcibiskupa z Canterbury v Ríme, a všetkým predstaviteľom rozličných cirkví
a cirkevných spoločenstiev, ktorí sa tu dnes večer zišli. S týmito dvoma bratmi, v
zastúpení všetkých, sme sa modlili pri Pavlovom hrobe a povedali sme si medzi nami:
„Modlime sa, aby nám pomáhal na tejto ceste, na tejto ceste jednoty, lásky, vytvárajúc
cestu jednoty!“ Jednota nepríde ako zázrak na konci: jednota prichádza po ceste, vytvára
ju Duch Svätý počas cesty. Ak nekráčame spolu, ak sa nemodlíme jedni za druhých, ak
nepracujeme na tom mnohom, čo môžeme vykonať v tomto svete pre Boží ľud, jednota nepríde!
Vytvára sa v tomto kráčaní, v každom krokom, a netvoríme ju my: tvorí ju Duch Svätý,
ktorí vidí našu dobrú vôľu.
Drahí bratia a sestry, modlime sa
k Pánovi Ježišovi, ktorý nás urobil živými údmi svojho tela, aby nás udržiaval hlboko
zjednotených s ním, pomáhal nám prekonať naše konflikty, naše rozdelenia, naše sebectvo
a pamätajme, že jednota vždy prevyšuje konflikt! A nech nám pomáha byť navzájom zjednotení
tou jedinečnou silou, silou lásky, ktorú Duch Svätý vlieva do našich sŕdc (porov.
Rim 5,5). Amen.