Cyril Vasiľ SJ: Svätci a ich úcta – zdroj kresťanskej a národnej identity
Uplynulý rok spomienky
na sv. Cyrila a Metoda bol príležitosťou k zdôrazneniu rôznych aspektov ich misie
– súčasne sme ale pripomínali aj duchovný rozmer ich príkladu, ich vzor svätosti.
Čo sme tým mali na mysli? Čo je to svätosť, kult svätých? V každom náboženstve sa
nachádza a používa pojem svätosti. Kresťanský pojem svätosti sa v prvom rade používa
na vyjadrenie Božej vlastnosti, ale následne aj na vyjadrenie osobitného, vyčleneného
postavenia miest, osôb a vecí majúcich vzťah k Bohu. V konečnom dôsledku slúži aj
na označenie mravnej dokonalosti zodpovedajúcej a smerujúcej k spojeniu sa s Bohom.
Najstaršou
formou kresťanského kultu svätých bolo pripomínanie si výročia smrti mučeníkov. Deň
smrti býva označovaný ako deň narodenia pre nebo dies natalis. Z prvotnej modlitby
za obete prenasledovania, v duchu presvedčenia, že títo svedkovia viery sa už bezpochyby
tešia zo spoločenstva s Kristom, sa popri poďakovaní Pánovi za ich víťazstvo v skúške
čoskoro vyvinula forma vzývania ich príhovoru. Pripomienka ich „víťazstva“ bývala
slávená eucharistickou liturgiou, ktorej predchádzala vigília, bdenie spojené s chválospevmi
a modlitbami. Túto formu kultu pozorujeme v Cirkvi už od 2. storočia. Osobitnú úctu
požívali v Cirkvi aj osoby, ktoré za vieru boli prenasledované a mučené - vyznavačom
bola priznávaná tzv. prerogativa martyrii, teda nároky akoby mučeníctva, a
boli priradzovaní k duchovenstvu. Od polovice tretieho storočia, počínajúc Alexandriou,
vidíme, že kresťania začínajú dávať neofytom pri krste mená mučeníkov. Tejto
praxi zodpovedalo presvedčenie, že mučeníci sa tak stávajú osobitnými ochrancami a
prímluvcami tých, ktorých meno nosia. Prechod medzi pohanskou úctou k mŕtvym a kresťanským
kultom mučeníkov bol plynulý. Pri kulte mučeníkov sa však zdôrazňoval spoločenský
rozmer – už to nie je len okruh príbuzných, ktorý spomína na svojho predka, ale spoločenstvo
veriacich pod vedením biskupa sa schádza, aby eucharistickou hostinou oslávili Boha
za to, že skrze mučenícku smrť oslávil a prijal do svojej slávy jedného z ich spoločenstva.
Relikvie mučeníkov sa stávajú obrazom, pripomienkou oslávenia, miestom na ktorom
sa nebo spája so zemou. Mučeník svojou smrťou posvätil svoje telo, urobil ho účastným
Božej slávy. Oslávil Boha v svojom tele a preto môže Boh aj cez jeho telo, resp. jeho
pozostatky, dokazovať aj naďalej svoju slávu a moc – najmä zázračné uzdravenia. Nad
hrobmi mučeníkov začali kresťania budovať tzv. martýriá, k nim prichádzali
v procesiách, tu sa v nočnom bdení pripravovali na slávenie ich sviatku, tu si pripomínali
ich passio, ich umučenie, tu očakávali osobitný Boží zásah prostredníctvom
zázraku. Chrám - ekklesía, alebo basilika, bola miestom pravidelného
zhromažďovania sa na modlitbu a Eucharistiu, martýriá však priťahovali veriacich
práve svojou špecifickou spojitosťou s kultom mučeníkov. Duchovenstvo, ktoré bolo
zvyčajne značne opatrné pri schvaľovaní tohto spontánneho ľudového kultu, začína od
5. storočia premieňať martýriá na riadne kostoly, resp. zaobstaráva pre baziliky
relikvie svätých, ktorí sa ukladajú do oltára.
Delenie relikvií a ich odovzdávanie
do nových chrámov sa stalo prostriedkom šírenia kresťanstva – vyjadrovalo predovšetkým
duchovnú, ale neraz aj hierarchicko-administratívnu väzbu na materskú cirkev, z ktorej
bolo pôvodne hlásané kresťanstvo. Spomeňme si len zo slovenských cirkevných dejín,
že najstarší známy kostol na našom území, v Nitre, zasvätil salzburský biskup Adalrám
sv. Emerámovi, regensburskému biskupovi – snaha o napojenie rodiaceho sa misijného
územia na cirkevné štruktúry franskej ríše je viac než očividná.
V tejto súvisosti
možno podobne hodnotiť aj prinesenie relikvií sv. Klementa na územie Veľkej Moravy
a neskôr ich prenesenie späť do Ríma. Kult sv. Klementa doložený viacerými starobylými
patronýmiami a toponýmiami je nerozlučne spojený so začiatkom kresťanstva u nás –
prenesenie jeho relikvií z Byzancie, cez Veľkú Moravu do Ríma – to je aj symbolický
obraz vývoja duchovných i hierarchických väzieb nášho kresťanstva.
Špecifickú
situáciu prevzatia kultu nejakého svätca, bez prenesenia jeho pozostatkov máme doloženú
tiež z našich duchovných dejín. Ide o kult sv. Demetra. Na Veľkej Morave, teda aj
na území dnešného Slovenska, siaha úcta sv. Demetra do cyrilometodských čias spolu
s úctou sv. pápeža Klementa. Dôvod je tu pomerne jednoduchý. Sv. Demeter bol patrónom
rodiska sv. Cyrila a Metoda, čo už samo osebe predpokladá, že obaja bratia mali k
nemu blízky vzťah. Jeho dokladom je aj zachovaná veľkomoravská literárna pamiatka
– Kánon sv. Demetra, ktorý je veľkolepou ukážkou veľkomoravskej byzantskej liturgickej
tvorby plnej hlbokej duchovnosti a básnickej krásy.
Medzi prvých svätcov viažucich
sa priamo na územie Slovenska patria sv. Adrej-Svorad a sv. Benedikt. V ich životných
osudoch sa spája duchovné otcovstvo Svorada s tichou poslušnosťou Beňadika. Andrej-Svorad
sa vyznačuje pustovníckou askézou nahrádzajúcou mučeníctvo, Beňadik zomiera násilnou,
mučeníckou smrťou. Počas stáročí sa miesto ich pustovníckeho života a mučeníctva stalo
živým ohniskom nábožnosti a miestom početných pútí.
Vo viacerých krajinách
Európy je kult mučeníkov spojený s historickým obdobím kristianizácie, ale odlišuje
sa od kultu mučeníkov v prvých storočiach v rámci Rímskej ríše. Často je viazaný na
konkrétnu osobu, ktorá sa pričinila výraznou mierou o ohlasovanie kresťanstva a zavŕšila
svoje svedectvo mučeníctvom. Sv. Vojtech bol síce umučený Prusmi, ale za svojho patróna
ho považujú Poliaci i Česi, sv. Bonifác umučený Frízmi je označovaný ako apoštol Nemecka.
Nie všetci vierozvestovia zakončili svoj život mučeníckou smrťou. Aj sv. Cyril
a Metod – obaja zomreli prirodzenou smrťou. Patria teda do inej kategórie svätcov,
ktorá sa vykryštalizovala už v prvotnej Cirkvi – predovšetkým po skončení prenasledovania.
Od 4. storočia sa totiž medzi svätých začínajú zaraďovať osoby, predovšetkým z radu
duchovenstva a mníšstva, ktoré sa význačným spôsobom zaslúžili o rozvinutie viery
vo svojom prostredí, alebo ktoré sa svojim asketickým životom priblížili ku stupňu
mučeníctva. Cirkevní otcovia, spisovatelia, biskupi – sú prvými svätými, ktorým sa
venuje tento typ úcty. Ich spojitosť s miestnymi cirkvami, ktorým predsedali, pokračuje
aj po ich smrti. Napr. Miláno si dodnes uctieva sv. Ambróza ako svojho pastiera a
každý ďalší milánsky biskup je len sťaby obrazom Ambrózovej prítomnosti na biskupskom
stolci.
Národný, či národnostný faktor pri rozvoji kultu vierozvestov a organizátorov
cirkevného života nie je vždy hlavným, jediným, či určujúcim kritériom. Pre Írsko
je dodnes najväčším svätým sv. Patrik, hoci nebol pôvodom z Írska. Pre Čechov sa však
nestal symbolom kresťanstva prvý pražský biskup, saský Dietmar, ale jeho nástupca,
domáci slavníkovec sv. Vojtech.
V tomto kontexte je špecifické je postavenie
sv. Cyrila a Metoda. Hoci pôvodom boli byzantskými Grékmi, stali sa synonymom slovanského
kresťanstva. Ich kult však mal a má popri duchovno-náboženskom rozmere aj podstatný
rozmer spoločensko-politický. Spomienka na ich účinkovanie sa viaže k historicky dôležitej
fáze vývoja jednotlivých slovanských národov, ktoré si ich uctievajú. Okrem toho ich
prínos na poli národných slovanských kultúr presahuje výlučne náboženský rozmer ich
činnosti a je spoločným menovateľom ich úcty aj v rámci laickej verejnosti. Úcta
k týmto našim Otcom vo viere by sa však mala prenášať z oficiálnej roviny štátnych
a cirkevných slávností hlbšie do nášho vnútra, do našich sŕdc a myslí, aby sa stala
skutočnou náboženskou úctou. Len tak budem môcť oprávnene hovoriť, že kult našich
národných svätcov je zdrojom našej kresťanskej aj národnej identity.