2014-01-19 11:32:59

Cyril Vasiľ SJ: Svätci a ich úcta – zdroj kresťanskej a národnej identity


RealAudioMP3 Uplynulý rok spomienky na sv. Cyrila a Metoda bol príležitosťou k zdôrazneniu rôznych aspektov ich misie – súčasne sme ale pripomínali aj duchovný rozmer ich príkladu, ich vzor svätosti. Čo sme tým mali na mysli? Čo je to svätosť, kult svätých? V každom náboženstve sa nachádza a používa pojem svätosti. Kresťanský pojem svätosti sa v prvom rade používa na vyjadrenie Božej vlastnosti, ale následne aj na vyjadrenie osobitného, vyčleneného postavenia miest, osôb a vecí majúcich vzťah k Bohu. V konečnom dôsledku slúži aj na označenie mravnej dokonalosti zodpovedajúcej a smerujúcej k spojeniu sa s Bohom.

Najstaršou formou kresťanského kultu svätých bolo pripomínanie si výročia smrti mučeníkov. Deň smrti býva označovaný ako deň narodenia pre nebo dies natalis. Z prvotnej modlitby za obete prenasledovania, v duchu presvedčenia, že títo svedkovia viery sa už bezpochyby tešia zo spoločenstva s Kristom, sa popri poďakovaní Pánovi za ich víťazstvo v skúške čoskoro vyvinula forma vzývania ich príhovoru. Pripomienka ich „víťazstva“ bývala slávená eucharistickou liturgiou, ktorej predchádzala vigília, bdenie spojené s chválospevmi a modlitbami. Túto formu kultu pozorujeme v Cirkvi už od 2. storočia. Osobitnú úctu požívali v Cirkvi aj osoby, ktoré za vieru boli prenasledované a mučené - vyznavačom bola priznávaná tzv. prerogativa martyrii, teda nároky akoby mučeníctva, a boli priradzovaní k duchovenstvu. Od polovice tretieho storočia, počínajúc Alexandriou, vidíme, že kresťania začínajú dávať neofytom pri krste mená mučeníkov. Tejto praxi zodpovedalo presvedčenie, že mučeníci sa tak stávajú osobitnými ochrancami a prímluvcami tých, ktorých meno nosia. Prechod medzi pohanskou úctou k mŕtvym a kresťanským kultom mučeníkov bol plynulý. Pri kulte mučeníkov sa však zdôrazňoval spoločenský rozmer – už to nie je len okruh príbuzných, ktorý spomína na svojho predka, ale spoločenstvo veriacich pod vedením biskupa sa schádza, aby eucharistickou hostinou oslávili Boha za to, že skrze mučenícku smrť oslávil a prijal do svojej slávy jedného z ich spoločenstva. Relikvie mučeníkov sa stávajú obrazom, pripomienkou oslávenia, miestom na ktorom sa nebo spája so zemou. Mučeník svojou smrťou posvätil svoje telo, urobil ho účastným Božej slávy. Oslávil Boha v svojom tele a preto môže Boh aj cez jeho telo, resp. jeho pozostatky, dokazovať aj naďalej svoju slávu a moc – najmä zázračné uzdravenia. Nad hrobmi mučeníkov začali kresťania budovať tzv. martýriá, k nim prichádzali v procesiách, tu sa v nočnom bdení pripravovali na slávenie ich sviatku, tu si pripomínali ich passio, ich umučenie, tu očakávali osobitný Boží zásah prostredníctvom zázraku. Chrám - ekklesía, alebo basilika, bola miestom pravidelného zhromažďovania sa na modlitbu a Eucharistiu, martýriá však priťahovali veriacich práve svojou špecifickou spojitosťou s kultom mučeníkov. Duchovenstvo, ktoré bolo zvyčajne značne opatrné pri schvaľovaní tohto spontánneho ľudového kultu, začína od 5. storočia premieňať martýriá na riadne kostoly, resp. zaobstaráva pre baziliky relikvie svätých, ktorí sa ukladajú do oltára.

Delenie relikvií a ich odovzdávanie do nových chrámov sa stalo prostriedkom šírenia kresťanstva – vyjadrovalo predovšetkým duchovnú, ale neraz aj hierarchicko-administratívnu väzbu na materskú cirkev, z ktorej bolo pôvodne hlásané kresťanstvo. Spomeňme si len zo slovenských cirkevných dejín, že najstarší známy kostol na našom území, v Nitre, zasvätil salzburský biskup Adalrám sv. Emerámovi, regensburskému biskupovi – snaha o napojenie rodiaceho sa misijného územia na cirkevné štruktúry franskej ríše je viac než očividná.

V tejto súvisosti možno podobne hodnotiť aj prinesenie relikvií sv. Klementa na územie Veľkej Moravy a neskôr ich prenesenie späť do Ríma. Kult sv. Klementa doložený viacerými starobylými patronýmiami a toponýmiami je nerozlučne spojený so začiatkom kresťanstva u nás – prenesenie jeho relikvií z Byzancie, cez Veľkú Moravu do Ríma – to je aj symbolický obraz vývoja duchovných i hierarchických väzieb nášho kresťanstva.

Špecifickú situáciu prevzatia kultu nejakého svätca, bez prenesenia jeho pozostatkov máme doloženú tiež z našich duchovných dejín. Ide o kult sv. Demetra. Na Veľkej Morave, teda aj na území dnešného Slovenska, siaha úcta sv. Demetra do cyrilometodských čias spolu s úctou sv. pápeža Klementa. Dôvod je tu pomerne jednoduchý. Sv. Demeter bol patrónom rodiska sv. Cyrila a Metoda, čo už samo osebe predpokladá, že obaja bratia mali k nemu blízky vzťah. Jeho dokladom je aj zachovaná veľkomoravská literárna pamiatka – Kánon sv. Demetra, ktorý je veľkolepou ukážkou veľkomoravskej byzantskej liturgickej tvorby plnej hlbokej duchovnosti a básnickej krásy.

Medzi prvých svätcov viažucich sa priamo na územie Slovenska patria sv. Adrej-Svorad a sv. Benedikt. V ich životných osudoch sa spája duchovné otcovstvo Svorada s tichou poslušnosťou Beňadika. Andrej-Svorad sa vyznačuje pustovníckou askézou nahrádzajúcou mučeníctvo, Beňadik zomiera násilnou, mučeníckou smrťou. Počas stáročí sa miesto ich pustovníckeho života a mučeníctva stalo živým ohniskom nábožnosti a miestom početných pútí.

Vo viacerých krajinách Európy je kult mučeníkov spojený s historickým obdobím kristianizácie, ale odlišuje sa od kultu mučeníkov v prvých storočiach v rámci Rímskej ríše. Často je viazaný na konkrétnu osobu, ktorá sa pričinila výraznou mierou o ohlasovanie kresťanstva a zavŕšila svoje svedectvo mučeníctvom. Sv. Vojtech bol síce umučený Prusmi, ale za svojho patróna ho považujú Poliaci i Česi, sv. Bonifác umučený Frízmi je označovaný ako apoštol Nemecka.

Nie všetci vierozvestovia zakončili svoj život mučeníckou smrťou. Aj sv. Cyril a Metod – obaja zomreli prirodzenou smrťou. Patria teda do inej kategórie svätcov, ktorá sa vykryštalizovala už v prvotnej Cirkvi – predovšetkým po skončení prenasledovania. Od 4. storočia sa totiž medzi svätých začínajú zaraďovať osoby, predovšetkým z radu duchovenstva a mníšstva, ktoré sa význačným spôsobom zaslúžili o rozvinutie viery vo svojom prostredí, alebo ktoré sa svojim asketickým životom priblížili ku stupňu mučeníctva. Cirkevní otcovia, spisovatelia, biskupi – sú prvými svätými, ktorým sa venuje tento typ úcty. Ich spojitosť s miestnymi cirkvami, ktorým predsedali, pokračuje aj po ich smrti. Napr. Miláno si dodnes uctieva sv. Ambróza ako svojho pastiera a každý ďalší milánsky biskup je len sťaby obrazom Ambrózovej prítomnosti na biskupskom stolci.

Národný, či národnostný faktor pri rozvoji kultu vierozvestov a organizátorov cirkevného života nie je vždy hlavným, jediným, či určujúcim kritériom. Pre Írsko je dodnes najväčším svätým sv. Patrik, hoci nebol pôvodom z Írska. Pre Čechov sa však nestal symbolom kresťanstva prvý pražský biskup, saský Dietmar, ale jeho nástupca, domáci slavníkovec sv. Vojtech.

V tomto kontexte je špecifické je postavenie sv. Cyrila a Metoda. Hoci pôvodom boli byzantskými Grékmi, stali sa synonymom slovanského kresťanstva. Ich kult však mal a má popri duchovno-náboženskom rozmere aj podstatný rozmer spoločensko-politický. Spomienka na ich účinkovanie sa viaže k historicky dôležitej fáze vývoja jednotlivých slovanských národov, ktoré si ich uctievajú. Okrem toho ich prínos na poli národných slovanských kultúr presahuje výlučne náboženský rozmer ich činnosti a je spoločným menovateľom ich úcty aj v rámci laickej verejnosti.
Úcta k týmto našim Otcom vo viere by sa však mala prenášať z oficiálnej roviny štátnych a cirkevných slávností hlbšie do nášho vnútra, do našich sŕdc a myslí, aby sa stala skutočnou náboženskou úctou. Len tak budem môcť oprávnene hovoriť, že kult našich národných svätcov je zdrojom našej kresťanskej aj národnej identity.







All the contents on this site are copyrighted ©.