Komentár Mons. Mariána Gavendu: Boh sa nám skryl a my sme ho prestali hľadať

Figúrkami troch kráľov sme už od detstva dopĺňali posledné postavičky v malých betlehemoch. Ich sviatkom sme práve liturgicky zavŕšili tohoročné vianočné obdobie. Evanjeliá nám rozprávali ako sa Ježiš narodil, Jánov prológ o tom, kto sa to v dieťati Ježišovi narodil a traja mudrci o tých, kvôli ktorým Ježiš prišiel. Matúšovo evanjelium, opisujúce príchod troch mudrcov z Východu ukazuje tri spôsoby, ako možno na fakt narodenia Božieho Syna reagovať: mudrci, ktorí dieťa vytrvalo hľadajú a chcú mu vzdať poctu; veľkňazi a zákonníci, ktorí poznajú miesto jeho narodenia, ale nezaujímajú sa oň a napokon Herodes, ktorý sa cíti týmto dieťaťom ohrozený vo svojej moci a preto ho chce zlikvidovať. Prijatie, nezáujem alebo prenasledovanie sú postoje, ktoré sprevádzajú celý Ježišov život i jeho prítomnosť v dejinách Cirkvi.

Herodes predstavuje aj aktuálne vládnuci pozemský mesianizumus, stavajúci pozemský raj. Ten sa cíti duchovným Mesiášom Kristom ohrozený v najhlbších základoch a preto kresťanov vždy potláča, raz kruto, raz rafinovane. Veľkňazi a zákonníci sú ilustráciou kresťanov, ktorí majú o Ježišovi veľa správnych vedomostí, ale nič podľa nich nerobia. Taja králi – mudrci sú predstaviteľmi všetkých úprimne hľadajúcich. Právom priťahujú náš záujem i sympatie.

Eli Wiesel v malej epizóde z chasidskej múdrosti vystihuje veľkú dilemu „skrytého Boha“: Malý Ješiel vbehol s plačom do izby svojho starého otca, slávneho rabína Barucha. Chlapcovi tiekli po tvári veľké slzy: „Opustil ma kamarát. Zachoval sa ku mne veľmi škaredo“ – „A to už ako?, pýta sa rabín. „Hrali sme sa na schovávačku a ja som sa ukryl tak dobre, že ma kamarát prestal hľadať a išiel preč.“ Rabi sa súcitne zahľadel na chlapca a o chvíľu slzy začali stekať po jeho tvári: „Nebolo to od neho pekné. A vidíš, Bohu sa stalo to isté. On sa skryl a my ľudia sme ho prestali hľadať...“

Príbeh vyjadruje veľkú dilemu Boha a tragiku človeka: ak Boh chcel, aby sa s ním človek mohol skutočne stretnúť, stal sa jedným z nás, skryl sa do našej ľudskej prirodzenosti. A my sme v ňom prestali vidieť Boha. Fulton Sheen hovorí, že „betlehemské dieťa našli iba dve kategórie ľudí: pastieri a mudrci, prostí a učení; tí, čo vedeli, že nevedia nič, a tí, čo vedeli, že nevedia všetko. Betlehem spojil nebo so zemou, Boh a človek sa tu stretli a pozreli si do očí. Otec ľudské telo pripravil, Duch Svätý mu dal formu a Syn ho prijal. Ten, ktorý bol od večnosti splodený v lone Otca, bol teraz splodený v čase. V pohybe jeho rúk bola Božia všemohúcnosť, v každom údere jeho ľudského srdca sídlila nekonečná Láska a jeho pohľad bol preniknutý bezhraničným súcitom Boha s hriešnikom.“

Traja králi predstavujú mnohých hľadajúcich súčasníkov. Ich hľadanie a nájdenie Mesiáša potvrdzuje, že každý človek má v sebe nielen túžbu po Bohu, ale aj základné poznanie, ako ku nemu prísť. Predstavujú istú cestu, duchovný vývoj, prístupný každému. Pozorovať hviezdy, žasnúť nad nesmiernosťou neba a snažiť sa pochopiť vesmír, skúmať jeho rytmus a harmóniu, to je začiatok ľudského poznania. Mudrci sa neuspokojili len s pozorovaním toho, ako sa hviezdy objavujú, trvajú a zanikajú. Pre nich veda znamená pýtať sa aj na význam vecí a udalostí. Lebo kým veda meria viditeľné veci, múdrosť v nich hľadá neviditeľnú pravdu a neuspokojí sa, kým sa neotvorí ich poslednému, najhlbšiemu zmyslu. Ako hovorí filozof Theodor Wiesengrund - Adorno, „každá neudusená myšlienka rozkvitá v transcendencii“. Hviezdou, svetlom v noci, je pre človeka rozum, ktorý sa nikdy neuspokojí s tým, čo vie a je stále otvorený tomu, čo nevie.

Taja mudrci sa pýtali. Klásť si otázky je základný postoj, ktorý vedie k hľadaniu a privádza k nájdeniu. Múdrosť, odraz nestvoreného svetla, viedla mudrcov do Jeruzalema. Rozum sa pri hľadaní spásy otvára zjaveniu tam, kde bolo ľuďom odovzdané. Keď rozum a zjavenie zastali namiesto kráľovského paláca pred maštaľkou a chudobným dieťaťom, mudrci urobili posledný a najmúdrejší krok: kľakli a klaňali sa mu. Schopnosť obdivu a úctivé klaňanie sa Bohu prebúdza túžbu ponárať sa čoraz viac do hĺbky jeho tajomstva. Vyvoláva smäd, ktorý podnecuje vykročiť na cestu hľadania. Adorácia je cieľom všetkého poznania i konania. Pri jasliach sa končí vonkajšie putovanie. S adoráciou začína cesta do vnútra.

Rozprávanie o troch kráľoch ukazuje, podľa slov Mistra Eckharta, cestu k „Vianociam duše“. Je to postupné rodenie v piatich momentoch: uvažovanie rozumu, ktorý sa otvára túžbe a vychádza za hviezdou; Písmo, ktoré odhaľuje toho, po ktorom túžime; radosť srdca, ktorá ukazuje, kde sa Boh nachádza; adorácia – radostné spočinutie v tom, ktorého sme našli; a napokon darovanie sa tomu, ktorý sa mi už daroval; ako prvý. Ak má človek pľúca, schopné dýchať, znamená to že k životu nutne potrebuje dýchať. Ak má srdce „schopné Boha“, ak je capax Dei, nutne potrebuje Boha nájsť a žiť s ním. Nezabúdajme, že traja králi nekončia vo figúrkach našich detských betlehemov. Sú v každom z ľudí, uprostred ktorých sme sa po vianočných sviatkoch ocitli v kolobehu bežného života.