Novoročný príhovor kard. Jozefa Tomka: Mariánsky rok
Na sviatok
Krista Kráľa Katolícka Cirkev ukončila Rok viery, ktorý bol pre nás Slovákov aj cyrilo-metodským
rokom. Slovenskí biskupi vyhlásili rok 2014 ako mariánsky, Rok Sedembolestnej. Prvého
januára slávime sviatok Božej Matky. Rôzne národy oslavujú Pannu Máriu osobitným
spôsobom, najmä na pútnických miestach, ktoré priťahujú zástupy veriacich. Posvätné
miesta vo Svätej zemi, najmä Betlehem, Nazaret a Jeruzalem, ako aj Lurdy, Fatima,
Čenstochová, Pompeje, Vladimir, Mária Pócs, Luján, tiež naša Levoča, Šaštín, Staré
Hory, a viacero iných miest rozosiatych po svete, sú ohniskami mariánskej úcty a duchovnej
obnovy. My Slováci si uctievame Pannu Máriu ako Sedembolestnú Patrónku Slovenska,
zasväteným sviatkom dňa 15. septembra, ktorý sa vpísal do dejín celého národa. Prezrádza
to veľká účasť veriacich aj vysokých predstaviteľov verejného života na slávnosti
v Šaštíne, ale aj prítomnosť v našej ľudovej kultúre, v spevoch, kaplnkách s obrazmi
Sedembolestnej pri cestách, v starom umení, v jej sochách a vyobrazeniach v našich
kostoloch i domácnostiach. Všetky tieto prejavy uľahčujú hlboké duchovné prežitie
mariánskeho roka so sľubným bohatým ovocím.
Tento sviatok má svoju dlhú históriu.
Je to ponajprv životná, skutočná história Bolestnej Matky Ježiša z Nazaretu. Keď táto
mladá žena priniesla svoje Dieťa do jeruzalemského chrámu, starý Simeon jej prorocky
prehlásil, že to Dieťa narazí na odpor a Máriinu dušu prenikne meč bolesti (por. Lk
2,34-35). Podľa biblických správ, bola to mnohoraká bolesť, ktorú ľudová zbožnosť
označila ako sedmorakú, a trpiacu Matku ako Sedembolestnú. Opis jednotlivých bolestných
príbehov nájdeme ako kroniku v evanjeliu sv. Lukáša; je to nočný útek pred vrahmi
cez púšť do cudzej, egyptskej krajiny, život v exile, potom návrat do vlasti a trojdňové
hľadanie strateného Syna počas púte do Jeruzalema, stretnutie Matky so zbičovaným
Synom na krížovej ceste, pribíjanie na kríž, vyzdvihnutie na potupnom dreve, pomalé
umieranie, posledný výkrik, celý ukrutný niekoľkohodinový príbeh, ktorý citlivá Matka
prežívala trpiac spolu so Synom, stojac pod krížom – Stabat Mater dolorosa. V týchto
dramatických chvíľach Ježiš sa z výšky kríža pozrie na Máriu a na milovaného učeníka
Jána a povie veľavýznamné slová najprv svojej Matke: „Hľa, tvoj syn!“, potom zas Jánovi:
„Hľa, tvoja matka!“ Utrpenie Ježišovej Matky pokračuje aj po jeho smrteľnom výkriku:
„Dokonané je!“ Ťažko si môžeme predstaviť, akú nesmiernu bolesť prežívala Mária, keď
vojak prebodol kopijou Ježišovo mŕtve srdce; keď po takto zistenej Ježišovej smrti
doráňané telo sňali z kríža a zložili do lona Matky; keď sa dotýkala jeho ukrutných
rán. Tu jej spoluúčasť trvala dlhšie ako samo jeho utrpenie, siahala až za hranice
jeho smrti.
Mária spolu trpela pre ten istý cieľ, pre ktorý trpel a umrel jej
Syn, pre vykúpenie ľudí. Zaiste tak chápala aj slová, ktorými ju zveril za matku Jánovi
a v ňom aj nám všetkým: „Hľa, tvoja matka!“ V takom zmysle chápali tieto slová aj
cirkevní otcovia a učitelia. Náš veľký priateľ Ján Pavol II. ich takto hlboko vysvetlil
pri svojej návšteve v Šaštíne dňa 1. júla 1995, keď povedal: „Apoštol Ján stojí pod
krížom, aby zastupoval nás všetkých. Odvtedy jej môžeme vravieť: «Matka moja» a «Matka
naša»: «Matka moja» ako jednotlivci, «Matka naša» ako spoločenstvo. Celé národy ju
môžu volať Matka, ako to robíte vy“.
Podľa svedectva Jánovho evanjelia, „od
tej hodiny si ju učeník (Ján) „vzal k sebe“, „vzal za svoju“ (po grécky „eis ta idia“).
Po nanebovzatí ostáva Božej Matke nová úloha v histórii, a to pomáhať a potešovať
v utrpení. Ako to vyjadrili teológovia, ona nemôže ostať necitná nad bolesťou a nad
ranami tých, za ktorých jej Syn trpel a zomrel a ktorých On považoval za údy svojho
tajomného tela. Náš národ zažil toho utrpenia hodne. Spomeňme len prvé štátne útvary,
ich rozvrat a boje v 9. a 10. storočí, tatársky vpád roku 1241, keď naši predkovia
utekali s rodinami do lesov a brali si so sebou obrázky alebo sošky Bolestnej Matky;
v 15. storočí, počas husitských nájazdov si rodiny uchovávali reliéfy Sedembolestnej,
ktoré sa vyrábali z pálenej hliny, podľa príkazu kráľa Mateja Korvína. Keď krajine
hrozí vpád Turkov, ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz (ktorý spravoval takmer celé Slovensko),
v pastierskom liste roku 1470 doslovne spomína dávny, dejinný zvyk, že naši predkovia
sa v ťažkých časoch obracali o pomoc k Bolestnej Panne Márii a ona ich vypočula, preto
ich povzbudil, aby ju znovu vzývali. Jeho nástupca arcibiskup Juraj Selepčéni-Slepčiansky
pred rozhodnou bitkou s Turkami pri Viedni roku 1683 rozdal vojakom medailóniky s
obrazom Bolestnej Matky, aby vzývali jej pomoc. Aj stará ľudová pieseň z tureckých
vojen „Pri trenčianskej bráne“ je prosbou slovenských junákov o ochranu Panny Márie
pred ich odchodom do boja: „Bože nám pomáhaj i Panna Mária, aby bola šťastná slovenská
krajina“.
Tradícia úcty k Bolestnej Matke sa teda tiahne celými našimi dejinami,
ako o tom svedčia aj gotické a barokové sochy, oltáre, kalvárie, modlitebné bratstvá,
okolo 250 kostolov a kaplniek zasvätených Sedembolestnej po celom Slovensku. Dokonca
aj niektorí pápeži udelili ctiteľom Sedembolestnej duchovné výsady; boli to Benedikt
XIII. (1724-1730), Pius IX., ale predovšetkým Pius XI., ktorý ju roku 1927 osobitným
dekrétom potvrdil za Patrónku Slovenska. Pavol VI. udelil roku 1964 pútnickému chrámu
v Šaštíne titul baziliky minor a o dva roky vyhlásil Sedembolestnú za hlavnú Patrónku
Slovenska. História vrcholí návštevou pápeža Jána Pavla II., ktorý dňa 1. júla 1995
v Šaštíne korunoval jej sochu.
Naši krajania, ktorí sa vysťahovali do iných
krajín, si priniesli vieru a úctu k Sedembolestnej Patrónke Slovenska na nové miesto.
V Spojených štátoch severoamerických jej slovenskí františkáni zasvätili kláštor a
pútnické miesto vo Valparaise (Indiana); okrem viacerých obrazov sôch, Sedembolestnej
je zasvätená aj slovenská kaplnka v národnej svätyni vo Washingtone. Na nádvorí nazaretskej
baziliky Zvestovania vo Svätej zemi sa od roku 1970 nachádza pekná mozaika Patrónky
Slovenska. Slovenskí misionári šírili úctu k Sedembolestnej na ostrove Flores pri
Indonézii a slovenskí saleziáni sa postarali o postavenie jej zasväteného kostola
v japonskom meste Usa. Nesmieme zabudnúť na peknú mozaiku Sedembolestnej Patrónky
Slovenska na bočnom oltári v kaplnke Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme,
ktorú navrhol známy umelec Jozef Cincík. História zaznamenala pamätné slová, ktoré
povedal Ján Pavol II. v Šaštíne: „Tu je dom, v ktorom býva Panna Mária, Matka Slovákov...
Ona túži, aby ste ju prijali do každého slovenského domu, do celého života vášho národa“.