Cyril Vasiľ SJ: Jasličky a význam ľudovej nábožnosti
Už o niekoľko dní
si zasadneme k štedrovečernému stolu. V našich domácnostiach sa rozžiari vianočný
stromček a pod ním, či vedľa neho, bude neraz umiestnený betlehem. Papierový, figúrkový,
s postavičkami z dreva, šúpolia, či porcelánu. Jednoducho povedané aj jasličky, či
tzv. betlehem patria k vianočnej atmosfére. Tradícia zobrazovania Narodenia Pána
je v Cirkvi prastará, jej prvý výtvarný prejav nachádzame už v rímskych katakombách
sv. Prisky z 3. storočia. Východná cirkev vo vianočnom období vystavuje k osobitnej
úcte ikonu Narodenia, hádam najznámejším vzorom je typ zhotovený ruským stredovekým
ikonopiscom Andrejom Rubľovom. Na západe a taktiež aj vo väčšine našich chrámov vidíme
iný spôsob sprítomňovania tajomstva Narodenia Pána, už spomenutý betlehem, či jasličky.
Ľudové betlehemy a rozličné jasličkové pobožnost majú na našom území stáročnú tradíciu.
Keď budeme pri vianočných liturgických obradoch slávnostne spievať S nami
Boh, na povečerii, či na utierni Sláva Tebi, pokazavšemu nam svit, Sláva vo
vyšnich Bohu, Sláva na výsostiach Bohu, mali by sme si uvedomiť, že zrodenie slovanskej
liturgie má tiež svoj vzťah k udalosti Narodenia. Aký? Žitie Konštantínovo
hovorí: „Pápež prijmúc knihy slovenské, posvätil ich a položil na oltár v chráme Svätej
Márie, ktorý sa volá Fatné a spieval s nimi liturgiu.“ (ŽK XVI). Fatné, po
grécky, znamená jasle. Týmto výrazom je označená Bazilika S. Maria Maggiore. V nej
sa totiž, pod hlavným oltárom, v striebornej skrini za kovovou platňou nachádzajú
podľa tradície pozostatky jasličiek, v ktorých bol uložený malý Ježiš v Betleheme.
Na tomto oltári boli schválené naše liturgické knihy a tu prvýkrát oficiálne znel
liturgia v reči našich predkov.
Spomenuté jasličky v chráme Santa Maria Maggiore
sa skladajú z piatich kúskov dnes už starobou sčernalého sykomorového a javorového
dreva o rozmeroch 80x5 cm (1x) a 70x5 cm (4x) so zárezmi umožňujúcimi sformovanie
jaslí vo forme X a dnes ich môžeme vidieť vystavené pod hlavným oltárom v skleneno-striebornom
relikviári od majstra Valadiera – tento relikviár nahradil predchádzajúci, ktorý bol
zničený počas napoleonskej okupácie Ríma. Relikvie jaslí boli prinesené do Ríma z
Betlehema, ale presný dátum a okolnosti prenesenia nie sú historicky známe a jednoznačné.
Niektorí autori spájajú existenciu relikvií jasličiek s činnosťou sv. Heleny, matky
cisára Konštantína, ktorej vďačíme aj za nájdenie pozostatkov Svätého kríža, dnes
uložených v inom rímskom chráme, Bazilike Svätého kríža. Podľa iných autorov je pravdepodobnejšie,
že pozostatky betlehemských jaslí sa dostali do Ríma zásluhou jeruzalemského patriarchu
sv. Sofrónia (+ 638), ktorý ich odniesol z Betlehema po tom, čo túto oblasť obsadili
vyznávači islamu a do Ríma sa dostali za čias pápeža Teodora I. (642 - 649), jeruzalemského
rodáka. V samotnom Betleheme je doložená úcta jasličiek už v 3. storočí. Spomína ich
už Origenes (185 - 254), keď hovorí, že „v Betleheme sa nachádza jaskyňa (speluncum)
v ktorej sa narodil Ježiš a jasle, v ktorých ležal zavinutý do plienok“ (Contra
Celsum PG 11,765) a okolo roku 404 dosvedčuje úctu k jasličkám v Betleheme aj
sv. Hieronym (Apol. ad libros Rufini 3,22 PL 23,473).
Takisto ako v
prípade iných podobných relikvií viažucich sa k životu Pána Ježiša, alebo niektorých
svätých, nie je vždy možné s historickou presnosťou a absolútnu nespochybniteľnosťou
doložiť ich materiálnu autentickosť. V najhlbšej postate ide ale o to, že úcta relikvií
sa viaže na nejakú pravdu viery, na nejaké tajomstvo zo života svätých, na nejakú
udalosť z dejín Cirkvi a je často prejavom ľudovej nábožnosti. V podstate je táto
úcta prejavom ľudovej nábožnosti. Je to ale vari málo, alebo niečo menejcenné?
O
ľudovej nábožnosti hovorí Katechizmus (1676), že táto je vo svojom jadre súhrnom hodnôt,
ktorým Boží ľud s kresťanskou múdrosťou odpovedá na veľké existenčné otázky. Katolícka
ľudová múdrosť má schopnosť životnej syntézy. Takto tvorivo spája božské a ľudské,
Ježiša Krista a Pannu Máriu, ducha a telo, spoločenstvo a ustanovizeň, osobu a komunitu,
vieru a vlasť, rozum a cit. Táto múdrosť je kresťanským humanizmom, ktorý radikálne
dosviedča dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa, vytvára základné bratstvo,
učí stretávať sa s prírodou, chápať prácu a poskytuje dôvody na radosť a dobrú náladu,
a to aj uprostred veľmi tvrdého života. Táto múdrosť je aj pre ľud základným kritériom
rozlišovania, evanjeliovým cítením, ktorým spontánne chápe, kedy sa v Cirkvi slúži
evanjeliu a kedy sa ono vyprázdňuje a zadúša inými záujmami. Tieto prejavy sú predĺžením
liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. Je potrebná pastoračná rozvážnosť,
aby sa udržiavala a podporovala ľudová nábožnosť a, ak treba, aby sa očistilo a napravilo
náboženské cítenie, ktoré stojí v pozadí týchto pobožností, a aby sa prehlbovalo poznanie
Kristovho tajomstva.
Aj vo svetle týchto slov treba chápať úctu relikvií svätých,
či iných ostatkov, ktoré sa viažu k životu Krista, Bohorodičky a svätých. Relikvia
samotná, ako materiálny predmet, upozorňuje a vytvára vzťah k osobe s ktorou sa spája
a je preto cenná nie pre svoju materiálnu hodnotu ale práve pre silu pravdy na ktorú
upozorňuje. V tejto optike nie je vnímaná ako najpodstatnejší prvok absolútna a overiteľná
historická autenticita niektorých relikvií, ale teologické posolstvo, ktoré v sebe
skrývajú – odkaz na Kristovo vtelenie, na jeho pokoru a chudobu.
Pohľad na
betlehemské jasle je pripomienkou toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal
Bohom. Boh sa stáva človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie,
smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol
byť zbožštený (theosis). Narodenie Ježiša oslavujeme v kontexte celého plánu
spásy (a len v tejto súvislosti má svoj zmysel), preto sa v bohoslužobných textoch
popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, vzkriesenie, vykúpenie ľudstva z
hriechu...
Dôležitým aspektom je zjavenie sa Boha ľuďom. Boh sa zjavil sa
človeku, aby mu zvestoval svoj plán spásy a ukázal svoju lásku. Kristus sa stáva dieťaťom,
prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. Stáva sa poníženým
a bezbranným – a takým je celý svoj život až po smrť na kríži – ako dieťa, ktoré sa
nedokáže brániť a nedokáže ublížiť. Vydáva sa do rúk ľuďom už pri svojom narodení,
tak ako raz bude vydaný do rúk ľuďom pri ukrižovaní. Jasle pre dobytok nám ukazujú,
že Kristus sa ponížil (gr. kenosis, csl. istoščánije), a to až medzi
zvieratá. Človek sa totiž hriechom ponížil na úroveň zvieraťa, preto Kristus sa takto
znižuje k nemu – je položený medzi zvieratami.
V týchto dňoch, keď je naša
pozornosť sústredená na Betlehem, na jasličky, aj táto súvislosť nám dokazuje lásku
Božieho dieťaťa, ktoré prichádza naozaj pre všetkých ľudí dobrej vôle, bez rozdielu
rasy či reči. Božie slovo a liturgia prišli do nášho národa posvätené dotykom betlehemských
jasieľ, liturgia je nerozlučne spätá s dejinami nášho národa. Kolískou našej duchovnosti
sú vlastne betlehemské jasle. Vianoce nás teda prostredníctvom slávenej a žitej liturgie
spájajú s celou tradíciou Cirkvi. Znovuprežívanie tajomstva Kristovho narodenia, ktoré
oslavujeme počas Vianoc je symbolom spojenie s rodiacim sa a večne živým Slovom, ktoré
na seba vzalo v konkrétnom historickom momente ľudskú podobu, a ktoré sa aj dnes opäť
stáva Telom, aby prebývalo medzi nami.