Sv. Peter Faber – kňaz, duchovný sprievodca, osobný vzor pápeža Františka

Cirkev má od utorka 17. decembra nového svätca. Je ním sv. Peter Faber, ktorého meno vo francúzskom origináli znie Pierre Favre. Pôvodom bol totiž Savojčan, teda pochádzal z východnej časti dnešného Francúzska, na pomedzí so Švajčiarskom. Osobnosť nového svätca, ktorý bol nositeľom charizmy dialógu a duchovného sprevádzania istotne stojí za pozornosť. Samotná skutočnosť, že sa z blahoslaveného stal svätým zrejme nikoho neprekvapila, veď už začiatkom septembra sa zmienka o príprave kanonizácie bl. Petra Fabera objavila v časopise La Civiltà Cattolica. Na Slovensku tomu venovalo priestor aj Rádio Lumen v príspevku P. Františka Sočufku SJ (11. 9. 2013). Bližšie vysvetlenie si zaslúži forma, akou bol zaradený medzi svätých. Stalo sa tak bez slávnostného obradu kanonizácie. Bl. Peter Faber bol priamo zapísaný do zoznamu svätých z rozhodnutia Svätého Otca. Takýto spôsob kanonizácie sa označuje ako tzv. ekvivalentná kanonizácia (v taliančine „equipollente“). Nejde v histórii o prvé takéto svätorečenie. V minulosti boli takýmto spôsobom kanonizovaní napríklad sv. Romuald, kráľovná Margita Škótska, uhorský kráľ Štefan, či pápež Gregor VII. Pápež Ján Pavol II. uskutočnil tri takéto kanonizácie v prípadoch bl. Fra Angelica, Salvatora Lilliho a Giovanny Juganovej. Za pontifikátu Benedikta XVI. bola takýmto spôsobom v máji 2012 kanonizovaná Hildegarda z Bingenu. A napokon pápež František 9. októbra 2013 ekvivalentnou kanonizáciou zaradil do zoznamu svätých Angelu z Foligna.

Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato v rozhovore pre denník L´Osservatore Romano vysvetlil, že pre tento druh kanonizácie sa vyžaduje splnenie troch podmienok: dávnodobý zrod kultu, trvalé a jednomyseľné potvrdenie cností alebo mučeníctva hodnovernými historikmi a neprerušený chýr svätosti. Ak sú tieto podmienky splnené, „pápež na základe svojej autority môže pristúpiť k tzv. ekvivalentnej kanonizácii, teda k rozšíreniu slávenia posvätného ofícia Liturgie hodín a slávenia svätej omše na celú univerzálnu Cirkev bez formálneho definitívneho výroku, bez predchádzajúceho právneho procesu, bez uskutočnenia obvyklých obradov.“

Svätý Otec František vyhlásil Petra Fabera za svätého práve v deň svojich 77. narodenín. Možno za tým vidieť aj istý symbolický význam? K odpovedi nám môže pomôcť ukážka z rozhovoru, ktorý Svätý Otec poskytol v druhej polovici augusta šéfredaktorovi časopisu La Civiltà Cattolica, Antoniovi Spadarovi SJ. Páter Spadaro takto opisuje svoje stretnutie s pápežom Františkom:

„Pýtam sa, či sú medzi jezuitmi, od generácie zakladateľov až po dnešok, postavy, ktoré ho obzvlášť oslovili. ... Pápež začne vymenúvať Ignáca a Františka Xaverského, no potom sa zastaví pri postave, ktorú jezuiti poznajú, no určite v širšom merítku nie je až taká známa: blahoslavený Peter Faber (1506 - 1546), Savojčan. Je jedným z prvých Ignácových druhov, vlastne celkom prvý, pretože bývali spolu na izbe ešte keď boli študentmi na Sorbone. Tretím spolubývajúcim bol František Xaverský. Pius IX. ho 5. septembra 1872 vyhlásil za blahoslaveného a momentálne prebieha proces jeho kanonizácie. Pápež mi spomína vydanie Faberovho diela Memoriale, ktoré dal urobiť dvom jezuitom – špecialistom, keď bol provinciálom. Mimoriadne sa mu páči vydanie, ktoré zostavil Michel de Certeau. Pýtam sa ho teda, prečo ho oslovuje práve Faber, aké črty jeho osobnosti robia naňho dojem.

«Dialóg so všetkými, aj s tými najvzdialenejšími a najzarytejšími protivníkmi; jednoduchá zbožnosť, azda určitá naivita, bezprostredná ochota, jeho pozorné vnútorné rozlišovanie, skutočnosť, že bol mužom veľkých a silných rozhodnutí a zároveň dokázal byť nesmierne láskavým...»“

Páter Spadaro takto opisuje svoje myšlienkové pochody: „Zatiaľ čo pápež František vymenúva tento zoznam osobných charakteristík svojho obľúbeného jezuitu, začínam rozumieť, do akej miery je pre neho táto postava skutočným životným modelom. Michel de Certeau jednoducho definuje Fabera ako „reformovaného kňaza“, pre ktorého sú vnútorná skúsenosť, dogmatické vyjadrenie a reforma štruktúr vnútorne neoddeliteľné. Zdá sa, že pápež František sa inšpiruje práve týmto druhom reformy. Pápež nadväzuje úvahou o tom, aký bol v skutočnosti sv. Ignác.

«Ignác je mystik, nie askéta. Vždy ma veľmi nahnevá, keď počujem niekoho hovoriť, že duchovné cvičenia sú ignaciánske iba preto, že sa konajú v tichu. V skutočnosti môžu byť dokonale ignaciánske aj v každodennom živote a bez ticha. Prúd, ktorý príliš zdôrazňuje asketizmus, ticho a pokánie, je deformáciou, ktorá sa rozšírila v Spoločnosti, najmä v španielskom prostredí. Osobne mi je bližší mystický prúd, ktorý reprezentujú napríklad Louis Lallement a Jean-Joseph Surin. A Faber bol tiež mystikom».“ (Preklad rozhovoru je prevzatý z časopisu Viera a život 5/2013)

Generálny postulátor kauzy svätorečenia, rakúsky jezuita P. Anton Witwer vysvetľuje, prečo u Petra Fabera vystupuje do popredia jeho kňazská úloha: „Ponajprv treba povedať, že za reformovaných kňazov boli považovaní všetci jezuiti, nie iba Peter Faber, pretože žili svoje kňazstvo v chudobe - toto je rozhodujúci aspekt – a dali sa k dispozícii celej Cirkvi, bez akýchkoľvek nárokov. Toto bolo niečím novým a zostalo to charakteristickým rysom spirituality jezuitov. Prečo jestvuje osobitná úcta k Petrovi Faberovi? Pretože to bol prvý kňaz Spoločnosti Ježišovej. On slávil svätú omšu, pri ktorej všetci prví spoločníci, včítane sv. Ignáca urobili sľub na Montmartri 15. augusta 1534. Po odchode sv. Ignáca do Španielska sa stal duchovným vodcom tejto skupiny. Spôsob, akým prežíval svoje kňazstvo, veľmi výrazne ovplyvnil ostatných spoločníkov. A preto je práve on v Spoločnosti Ježišovej najvýznamnejšou postavou, pokiaľ ide o kňazstvo.“

Svätý Peter Faber je okrem kňazského vzoru aj vzorom duchovného sprievodcu a osobitne exercitátora, teda toho, kto sprevádza druhých pri duchovných cvičeniach. Hovorí nemecký cirkevný historik, páter Klaus Schatz SJ: „Traduje sa vysoké ocenenie z úst sv. Ignáca z Loyoly, ktorý sa vyjadril, že spomedzi tých, ktorých on pozná, bol páter Faber azda tým najlepším v sprevádzaní pri duchovných cvičeniach. Jeho najslávnejší duchovný žiak, ktorý sa neskôr stal jezuitom, dnes už svätec a učiteľ Cirkvi Peter Kanízius, verejne vyjadril o pátrovi Faberovi svoju vysokú mienku. Páter Faber teda môže byť odôvodnene považovaný za patróna duchovných cvičení.“

Generálny predstavený jezuitov P. Adolfo Nicolás v liste vydanom v deň zápisu Petra Fabera medzi svätých, vyzdvihuje okrem vyššie spomenutých charakteristík svätca aj ďalší aspekt: Peter Faber bol majstrom v zmierovaní. „Ignác si bol vedomý Faberových mimoriadnych darov vo vedení dialógu a neváhal ho poslať do samého stredu konfliktov, ktoré zmietali Európou.“ Faber žil v období nástupu epochy, v ktorej bola jednota Cirkvi ohrozovaná. Vyhol sa doktrinálnym kontroverziám, vo svojom apoštoláte sa zameral na reformu Cirkvi a stal sa priekopníkom ekumenizmu. Páter Nicolás práve z tohto dôvodu vidí sv. Petra Fabera ako reprezentanta originálnej charizmy jezuitov, rovnako aktuálnej i dnes: „V počiatkoch Spoločnosti Faberov spôsob vyjadril naše dnešné povolanie byť prítomnými na rozhraniach a stávať sa mostmi zmierenia.“ –jb–