Sv. Peter Faber – kňaz, duchovný sprievodca, osobný vzor pápeža Františka
Cirkev má od utorka 17. decembra nového svätca. Je ním sv. Peter Faber, ktorého meno
vo francúzskom origináli znie Pierre Favre. Pôvodom bol totiž Savojčan, teda pochádzal
z východnej časti dnešného Francúzska, na pomedzí so Švajčiarskom. Osobnosť nového
svätca, ktorý bol nositeľom charizmy dialógu a duchovného sprevádzania istotne stojí
za pozornosť. Samotná skutočnosť, že sa z blahoslaveného stal svätým zrejme nikoho
neprekvapila, veď už začiatkom septembra sa zmienka o príprave kanonizácie bl. Petra
Fabera objavila v časopise La Civiltà Cattolica. Na Slovensku tomu venovalo
priestor aj Rádio Lumen v príspevku P. Františka Sočufku SJ (11. 9. 2013). Bližšie
vysvetlenie si zaslúži forma, akou bol zaradený medzi svätých. Stalo sa tak bez slávnostného
obradu kanonizácie. Bl. Peter Faber bol priamo zapísaný do zoznamu svätých z rozhodnutia
Svätého Otca. Takýto spôsob kanonizácie sa označuje ako tzv. ekvivalentná kanonizácia
(v taliančine „equipollente“). Nejde v histórii o prvé takéto svätorečenie.
V minulosti boli takýmto spôsobom kanonizovaní napríklad sv. Romuald, kráľovná Margita
Škótska, uhorský kráľ Štefan, či pápež Gregor VII. Pápež Ján Pavol II. uskutočnil
tri takéto kanonizácie v prípadoch bl. Fra Angelica, Salvatora Lilliho a Giovanny
Juganovej. Za pontifikátu Benedikta XVI. bola takýmto spôsobom v máji 2012 kanonizovaná
Hildegarda z Bingenu. A napokon pápež František 9. októbra 2013 ekvivalentnou kanonizáciou
zaradil do zoznamu svätých Angelu z Foligna.
Prefekt Kongregácie pre kauzy
svätých kardinál Angelo Amato v rozhovore pre denník L´Osservatore Romano vysvetlil,
že pre tento druh kanonizácie sa vyžaduje splnenie troch podmienok: dávnodobý zrod
kultu, trvalé a jednomyseľné potvrdenie cností alebo mučeníctva hodnovernými historikmi
a neprerušený chýr svätosti. Ak sú tieto podmienky splnené, „pápež na základe svojej
autority môže pristúpiť k tzv. ekvivalentnej kanonizácii, teda k rozšíreniu slávenia
posvätného ofícia Liturgie hodín a slávenia svätej omše na celú univerzálnu Cirkev
bez formálneho definitívneho výroku, bez predchádzajúceho právneho procesu, bez uskutočnenia
obvyklých obradov.“
Svätý Otec František vyhlásil Petra Fabera za svätého
práve v deň svojich 77. narodenín. Možno za tým vidieť aj istý symbolický význam?
K odpovedi nám môže pomôcť ukážka z rozhovoru, ktorý Svätý Otec poskytol v druhej
polovici augusta šéfredaktorovi časopisu La Civiltà Cattolica, Antoniovi Spadarovi
SJ. Páter Spadaro takto opisuje svoje stretnutie s pápežom Františkom:
„Pýtam
sa, či sú medzi jezuitmi, od generácie zakladateľov až po dnešok, postavy, ktoré ho
obzvlášť oslovili. ... Pápež začne vymenúvať Ignáca a Františka Xaverského, no potom
sa zastaví pri postave, ktorú jezuiti poznajú, no určite v širšom merítku nie je
až taká známa: blahoslavený Peter Faber (1506 - 1546), Savojčan. Je jedným z prvých
Ignácových druhov, vlastne celkom prvý, pretože bývali spolu na izbe ešte keď boli
študentmi na Sorbone. Tretím spolubývajúcim bol František Xaverský. Pius IX. ho 5.
septembra 1872 vyhlásil za blahoslaveného a momentálne prebieha proces jeho kanonizácie.
Pápež mi spomína vydanie Faberovho diela Memoriale, ktoré dal urobiť dvom jezuitom
– špecialistom, keď bol provinciálom. Mimoriadne sa mu páči vydanie, ktoré zostavil
Michel de Certeau. Pýtam sa ho teda, prečo ho oslovuje práve Faber, aké črty jeho
osobnosti robia naňho dojem.
«Dialóg so všetkými, aj s tými najvzdialenejšími
a najzarytejšími protivníkmi; jednoduchá zbožnosť, azda určitá naivita, bezprostredná
ochota, jeho pozorné vnútorné rozlišovanie, skutočnosť, že bol mužom veľkých a silných
rozhodnutí a zároveň dokázal byť nesmierne láskavým...»“
Páter
Spadaro takto opisuje svoje myšlienkové pochody: „Zatiaľ čo pápež František vymenúva
tento zoznam osobných charakteristík svojho obľúbeného jezuitu, začínam rozumieť,
do akej miery je pre neho táto postava skutočným životným modelom. Michel de Certeau
jednoducho definuje Fabera ako „reformovaného kňaza“, pre ktorého sú vnútorná skúsenosť,
dogmatické vyjadrenie a reforma štruktúr vnútorne neoddeliteľné. Zdá sa, že pápež
František sa inšpiruje práve týmto druhom reformy. Pápež nadväzuje úvahou o tom,
aký bol v skutočnosti sv. Ignác.
«Ignác je mystik, nie askéta. Vždy
ma veľmi nahnevá, keď počujem niekoho hovoriť, že duchovné cvičenia sú ignaciánske
iba preto, že sa konajú v tichu. V skutočnosti môžu byť dokonale ignaciánske aj v
každodennom živote a bez ticha. Prúd, ktorý príliš zdôrazňuje asketizmus, ticho
a pokánie, je deformáciou, ktorá sa rozšírila v Spoločnosti, najmä v španielskom prostredí.
Osobne mi je bližší mystický prúd, ktorý reprezentujú napríklad Louis Lallement a
Jean-Joseph Surin. A Faber bol tiež mystikom».“ (Preklad rozhovoru je
prevzatý z časopisu Viera a život 5/2013)
Generálny postulátor kauzy
svätorečenia, rakúsky jezuita P. Anton Witwer vysvetľuje, prečo u Petra Fabera vystupuje
do popredia jeho kňazská úloha: „Ponajprv treba povedať, že za
reformovaných kňazov boli považovaní všetci jezuiti, nie iba Peter Faber, pretože
žili svoje kňazstvo v chudobe - toto je rozhodujúci aspekt – a dali sa k dispozícii
celej Cirkvi, bez akýchkoľvek nárokov. Toto bolo niečím novým
a zostalo to charakteristickým rysom spirituality jezuitov. Prečo jestvuje
osobitná úcta k Petrovi Faberovi? Pretože to bol prvý kňaz Spoločnosti Ježišovej.
On slávil svätú omšu, pri ktorej všetci prví spoločníci, včítane sv. Ignáca
urobili sľub na Montmartri 15. augusta 1534. Po odchode sv. Ignáca do Španielska
sa stal duchovným vodcom tejto skupiny. Spôsob, akým prežíval svoje kňazstvo,
veľmi výrazne ovplyvnil ostatných spoločníkov. A preto
je práve on v Spoločnosti Ježišovej najvýznamnejšou postavou,
pokiaľ ide okňazstvo.“
Svätý Peter Faber je okrem
kňazského vzoru aj vzorom duchovného sprievodcu a osobitne exercitátora, teda toho,
kto sprevádza druhých pri duchovných cvičeniach. Hovorí nemecký cirkevný historik,
páter Klaus Schatz SJ: „Traduje sa vysoké ocenenie z úst sv. Ignáca z Loyoly, ktorý
sa vyjadril, že spomedzi tých, ktorých on pozná, bol páter Faber azda tým najlepším
v sprevádzaní pri duchovných cvičeniach. Jeho najslávnejší duchovný žiak,
ktorý sa neskôr stal jezuitom, dnes už svätec a učiteľ Cirkvi Peter
Kanízius, verejne vyjadril o pátrovi Faberovi svoju vysokú mienku. Páter Faber
teda môže byť odôvodnene považovaný za patróna duchovných cvičení.“
Generálny predstavený jezuitov P. Adolfo Nicolás v liste vydanom v deň zápisu
Petra Fabera medzi svätých, vyzdvihuje okrem vyššie spomenutých charakteristík svätca
aj ďalší aspekt: Peter Faber bol majstrom v zmierovaní. „Ignác si bol vedomý Faberových
mimoriadnych darov vo vedení dialógu a neváhal ho poslať do samého stredu konfliktov,
ktoré zmietali Európou.“ Faber žil v období nástupu epochy, v ktorej bola jednota
Cirkvi ohrozovaná. Vyhol sa doktrinálnym kontroverziám, vo svojom apoštoláte sa zameral
na reformu Cirkvi a stal sa priekopníkom ekumenizmu. Páter Nicolás práve z tohto dôvodu
vidí sv. Petra Fabera ako reprezentanta originálnej charizmy jezuitov, rovnako aktuálnej
i dnes: „V počiatkoch Spoločnosti Faberov spôsob vyjadril
naše dnešné povolanie byť prítomnými na rozhraniach a stávať
sa mostmi zmierenia.“ –jb–