Posolstvo Svätého Otca k Svetovému dňu pokoja 2014
Posolstvo Svätého Otca Františka k 47. svetovému dňu pokoja, 1. januára 2014, v slovenskom
oficiálnom preklade KBS.
Bratstvo ako základ a cesta k pokoju
1.
V tomto mojom prvom Posolstve na Svetový deň pokoja sa chcem obrátiť na všetkých jednotlivcov
i národy so želaním, aby ich život bol plný radosti a nádeje. V srdci každého muža
a každej ženy totiž prebýva túžba po plnom živote, ku ktorej patrí aj nepotlačiteľná
túžba po bratstve, ktorá nás ženie vytvárať s druhými priateľské spoločenstvá, kde
v nich nevidíme nepriateľov či konkurentov, ale bratov, ktorých prijímame a objímame. Bratstvo
je totiž skutočne základnou ľudskou hodnotou, keďže človek je vzťahová bytosť. Úprimné
uvedomenie si tejto vzťahovosti nás vedie k tomu, aby sme v každom človeku videli
skutočnú sestru a skutočného brata; bez bratstva totiž nie je možné budovať spravodlivú
spoločnosť s pevným a trvalým mierom. A treba hneď pripomenúť, že bratstvo sa buduje
už v kruhu rodiny a tam sa mu bežne učíme, predovšetkým vďaka zodpovedným a vzájomne
sa dopĺňajúcim úlohám všetkých jej členov, zvlášť otca a matky. Rodina je zdrojom
každého bratstva, a preto je aj základom pokoja a prvou cestou k nemu, pretože je
povolaná „nakaziť“ svet svojou láskou. Na základe stále rastúceho množstva komunikačných
spojení, ktoré ovíjajú našu planétu, si čoraz jasnejšie uvedomujeme, že národy zeme
tvoria jeden celok a majú spoločný osud. V dynamike dejín, hoci ich tvoria rozličné
etniká, spoločnosti a kultúry, vidíme semená povolania na vytváranie spoločenstva
bratov a sestier, ktorí sa navzájom akceptujú a jeden o druhého starajú. Vo svete,
charakterizovanom „globalizáciou ľahostajnosti“ – ktorá nás vedie k tomu, aby sme
si pomaly „privykli“ na utrpenie druhého a uzavreli sa do seba samých – sa však aj
dnes často kladú tomuto povolaniu prekážky a v skutočnosti sa popiera. V mnohých
častiach sveta sa zdá, že vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práva
na život a na slobodu náboženstva, nemá konca. Znepokojujúcim príkladom toho je tragický
fenomén obchodovania s ľuďmi, na ktorých živote a zúfalstve sa priživujú ľudia bez
škrupúľ. K ozbrojeným vojnovým konfliktom sa pridávajú menej viditeľné, no nemenej
kruté vojny, ktoré sa vedú na ekonomickom a finančnom poli prostriedkami, ktoré rovnako
ničia životy, rodiny, podniky. Globalizácia spôsobuje, že sme si bližší, no nerobí
nás bratmi, ako konštatuje Benedikt XVI. Mnohé situácie nerovnosti, chudoby a nespravodlivosti
navyše naznačujú nielen hlboký nedostatok bratských vzťahov, ale aj chýbajúcu kultúru
solidarity. Nové ideológie, charakterizované rozšíreným individualizmom, egocentrizmom
a materialistickým konzumizmom, oslabujú spoločenské väzby a živia mentalitu „vyraďovania“,
ktorá vedie k znehodnocovaniu a zriekaniu sa tých najslabších, tých, ktorých označujú
za „neužitočných“. Tak sa ľudské spolužitie stáva čoraz podobnejším jednoduchému,
pragmatickému a egoistickému do ut des (dávam, aby si dal). Zároveň sa jasne ukazuje,
že súčasné etické systémy nie sú schopné vytvárať predpoklady na autentické bratské
zväzky, pretože bratstvo zbavené vzťahu k spoločnému Otcovi – ako jeho konečnému základu
– nemôže existovať. Skutočné bratstvo medzi ľuďmi predpokladá a vyžaduje transcendentné
otcovstvo. Iba na základe uznania tohto otcovstva sa ustanovuje bratstvo medzi ľuďmi
– stávajú sa „blížnymi“, ktorí sa starajú jedni o druhých.
„Kde je tvoj
brat?“ (Gn 4, 9)
2. Na lepšie pochopenie povolania človeka k bratstvu a
lepšie uvedomenie si prekážok, ktoré bránia jeho uskutočneniu, je dôležité nechať
sa viesť Božím plánom, ktorý je vynikajúco objasnený vo Svätom písme. Podľa jeho
rozprávania o počiatkoch ľudstva, pochádzajú všetci ľudia zo spoločných predkov, Adama
a Evy – dvojice stvorenej Bohom na jeho obraz a podobu (porov. Gn 1, 26) –, z ktorých
sa narodili Kain a Ábel. V príbehu prvej rodiny vidíme genézu spoločnosti; evolúciu
vzťahov medzi ľuďmi a národmi. Ábel je pastier, Kain roľník. Ich hlboká totožnosť
a ich poslanie je byť bratmi, hoci majú odlišné zamestnanie a kultúru, odlišný vzťah
k Bohu a stvoreniu. No to, že Kain zabil Ábela, tragicky potvrdilo radikálne odmietnutie
poslania „byť bratmi“. Ich príbeh (porov. Gn 4, 1 – 16) ukazuje, na akú ťažkú úlohu
sú ľudia povolaní, keď majú žiť v jednote a starať sa jeden o druhého. Kain neakceptuje
Božie vyvolenie Ábela, ktorý Bohu obetoval to najlepšie zo svojho stáda – „A Pán zhliadol
na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol“ (Gn 4, 4 – 5)
– a zo závisti Ábela zabije. Takto odmieta uznať ho za brata, mať k nemu pozitívny
vzťah, žiť pred Bohom tak, že prijme svoju zodpovednosť, pokiaľ ide o starostlivosť
o druhého a jeho ochranu. Na otázku „kde je tvoj brat?“, ktorou sa Boh obracia na
Kaina, požadujúc od neho, aby vydal počet zo svojho správania, Kain odpovedá: „Neviem.
Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9). A potom nám Kniha Genezis hovorí, že „Kain
sa vzdialil od Pána“ (4, 16). Treba sa teda pýtať, aké hlboké dôvody viedli Kaina
k tomu, aby zaprel bratské puto a zároveň puto vzájomnosti a spoločenstva, spájajúce
ho s jeho bratom Ábelom. Sám Boh následne odsudzuje Kainovo spolčenie sa so zlom a
karhá ho: „Číha hriech pri tvojich dverách“ (Gn 4, 7). Kain však odmieta obrátiť sa
proti zlu a namiesto toho sa rozhodne „napadnúť svojho brata Ábela“ (Gn 4, 8) a opovrhnúť
Božím plánom. Takto prekazil svoje pôvodné povolanie byť Božím synom a žiť v bratstve. Rozprávanie
o Kainovi a Ábelovi nás učí, že ľudstvo nesie v sebe povolanie k bratstvu, ale aj
tragickú možnosť zradiť toto povolanie. Svedčí o tom každodenný egoizmus, ktorý je
koreňom mnohých vojen a nespravodlivostí: mnohí ľudia totiž zomierajú rukami svojich
bratov a sestier, ktorí neuznávajú to, že boli stvorení ako bytosti, ktoré si majú
vzájomne pomáhať, vytvárať spoločenstvo a darovať sa jeden druhému.
„Vy
všetci ste bratia“ (Mt 23, 8)
3. Spontánne vyvstáva otázka: dokážu vôbec
muži a ženy tohto sveta plne zrealizovať túžbu po bratstve, ktorú do nich vložil Boh
Otec? Dokážu svojimi silami zvíťaziť nad ľahostajnosťou, egoizmom a nenávisťou a prijať
legitímne rozdiely, ktoré charakterizujú bratov a sestry? Parafrázujúc jeho slová,
môžeme odpoveď Pána Ježiša zhrnúť takto: Pretože máte len jedného Otca, ktorým je
Boh, všetci ste bratia a sestry (porov. Mt 23, 8 – 9). Korene bratstva sa teda nachádzajú
v Božom otcovstve. Nejde však o nešpecifické a historicky nekonkrétne otcovstvo ľudského
rodu, ale o špecifickú, mimoriadne konkrétnu osobnú lásku Boha ku každému človeku
(porov. Mt 6, 25 – 30). Je to otcovstvo, ktoré účinne plodí bratstvo, pretože ak prijmeme
Božiu lásku, ona sa stáva tým najúžasnejším činiteľom premeny nášho života i našich
vzťahov s druhými, otvára nás na solidaritu a opravdivé zdieľanie. Ľudské bratstvo
sa znovuzrodilo v Ježišovi Kristovi a z Ježiša Krista, jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.
Kríž je definitívnym „miestom“ zrodu tohto bratstva, ktoré ľudia nie sú schopní vytvárať
sami. Ježiš Kristus, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť, aby ju spasil, keďže miloval
Otca až po smrť na kríži (porov. Fil 2, 8), svojím zmŕtvychvstaním urobil z nás nové
ľudstvo, v plnej jednote s Božou vôľou a s jeho plánom, ktorý zahŕňa plné uskutočnenie
povolania k bratstvu. Ježiš sa od počiatku držal Otcovho plánu, uznávajúc jeho
prednosť pred všetkým. No Kristus – svojou odovzdanosťou až na smrť z lásky k Otcovi
– sa zároveň stáva novým a definitívnym začiatkom nás všetkých, ktorí sme povolaní,
aby sme sa v ňom spoznali ako bratia a sestry, keďže sme deťmi rovnakého Otca. On
sám je Zmluvou; v jeho osobe sme zmierení s Bohom a jeden s druhým ako bratia a sestry.
V Ježišovej smrti na kríži bolo tiež prekonané rozdelenie medzi národmi; medzi národom
Zmluvy a pohanskými národmi, ktoré nemali dovtedy nádej, pretože boli vylúčené z podmienok
prisľúbenia. Ako čítame v Liste Efezanom, Ježiš Kristus je ten, kto v sebe zmieril
všetkých ľudí. On je pokojom, pretože urobil jeden ľud z dvoch, zbúral múr rozdelenia,
ktorý ich rozdeľoval, teda odstránil nepriateľstvo medzi nimi. On v sebe vytvoril
len jeden ľud, len jedného nového človeka, len jedno nové ľudstvo (porov. 2, 14 –
16). Kto prijal Kristov život a žije v Kristovi, ten uznáva Boha ako Otca a úplne
sa mu dáva, milujúc ho nadovšetko. Zmierený človek vidí v Bohu Otca všetkých, a to
ho pobáda, aby žil voči všetkým otvorené bratstvo. V Kristovi prijímame druhého a
milujeme ho ako Božieho syna alebo Božiu dcéru; nie ako cudzinca, a už vôbec nie ako
protivníka či dokonca nepriateľa. V Božej rodine, kde sme všetci deťmi jedného Otca
– a pretože sme naštepení v Kristovi, sme synmi a dcérami v Synovi – neexistujú „životy
na vyradenie“. Všetci sa tešia rovnakej a nedotknuteľnej dôstojnosti. Všetci sú Bohom
milovaní, všetci sú oslobodení Kristovou krvou, lebo on zomrel na kríži a vstal z
mŕtvych za každého. To je dôvod, pre ktorý nemôžeme ostať voči osudu bratov ľahostajní.
Bratstvo,
základ a cesta k pokoju
4. Na základe toho, čo sme povedali, je ľahké pochopiť,
že bratstvo je základom pokoja a cestou k nemu. V tomto smere nám ponúkajú dobrú pomoc
sociálne encykliky mojich predchodcov. Stačilo by odvolať sa na definíciu pokoja z
encykliky Populorum progressio Pavla VI. alebo z encykliky Sollicitudo rei socialis
Jána Pavla II. Z prvej vyvodíme, že novým menom pokoja je integrálny rozvoj národov.
A z druhej, že pokoj je opus solidaris (dielom solidarity). Pavol VI. tvrdí, že
nielen ľudia, ale aj národy sa musia stretať v bratskom duchu. A objasňuje: „V tomto
vzájomnom porozumení a priateľstve, v tomto posvätnom spoločenstve sa musíme zároveň
pustiť do spoločnej práce, aby sme budovali spoločnú budúcnosť ľudstva.“ Táto povinnosť
sa týka v prvom rade tých najviac privilegovaných. Koreňom ich povinnosti je ľudské
a nadprirodzené bratstvo a prejavuje sa v troch smeroch: ako povinnosť solidarity,
ktorá požaduje od bohatých národov, aby pomáhali tým menej rozvinutým; povinnosť sociálnej
spravodlivosti, ktorá požaduje nastolenie férovejších vzťahov medzi silnými a slabými
národmi; povinnosť univerzálnej lásky k blížnemu, z ktorej vyplýva potreba podporovať
ľudskejší svet pre všetkých; svet, kde by všetci mali čo dávať a čo prijímať bez toho,
aby pokrok jedných predstavoval prekážku pre rozvoj druhých. Ak pokoj chápeme ako
opus solidaris, musíme uznať, že bratstvo je jeho podstatným základom. Pokoj, ako
hovorí Ján Pavol II., je nerozdeliteľným dobrom. Buď je dobrom všetkých, alebo nie
je dobrom nikoho. Možno ho skutočne získať alebo sa z neho tešiť ako z najlepšej kvality
života, ako z najhumánnejšieho a udržateľného rozvoja iba vtedy, ak všetci prijmú
„pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro“. To však znamená, že
sa nemôžeme dať viesť „žiadostivosťou po zisku“ a „hladom po moci“. Treba byť ochotným
„vedieť sa ,stratiť‘ v evanjeliovom zmysle v prospech druhého, a nie vykorisťovať
ho; vedieť ,slúžiť mu‘, a nie utláčať ho pre vlastné výhody […] aby sme si cenili
,druhého‘ – osobu, národ alebo štát – nielen ako nejaký nástroj, ktorého pracovnú
schopnosť a fyzickú odolnosť využijeme za nízku cenu, a potom ho necháme, keď nám
už neslúži, ale ako nám ,podobného‘ a ako ,pomocníka‘“. Kresťanská solidarita predpokladá,
že blížneho milujeme nielen ako „ľudskú bytosť s vlastnými právami a základnou rovnosťou
so všetkými. Stáva sa živým obrazom Boha Otca, vykúpeným krvou Ježiša Krista, a predmetom
stálej činnosti Ducha Svätého“, čiže druhým bratom. Ako poznamenáva Ján Pavol II.,
„vedomie spoločného otcovstva Boha, vedomie bratstva so všetkými ľuďmi v Kristovi,
že sme synovia v Synovi, že v nás prebýva a pôsobí oživujúci Duch Svätý, to pridá
nášmu pohľadu na svet akoby nové kritérium,“ umožňujúce nám ho zmeniť.
Bratstvo,
predpoklad na prekonanie chudoby
5. V encyklike Caritas in veritate môj
predchodca pripomenul svetu, že nedostatok bratstva medzi národmi a medzi ľuďmi je
dôležitou príčinou chudoby. V mnohých spoločnostiach zakúšame hlbokú chudobu vzťahov,
ktorá je následkom nedostatku pevných rodinných a spoločenských vzťahov. So znepokojením
pozorujeme nárast rôznych druhov strádania, vylúčenia, osamelosti a rozličných foriem
patologických závislostí. Takúto chudobu možno prekonať len prostredníctvom znovuobjavenia
a ocenenia bratských vzťahov v rodinách a spoločenstvách, prostredníctvom spoločného
prežívania radostí i žiaľov, ťažkostí i úspechov ich jednotlivých členov. Okrem
toho, ak aj na jednej strane pozorujeme pokles absolútnej chudoby, na druhej strane
musíme priznať, že veľmi narastá relatívna chudoba, teda nerovnosť medzi ľuďmi či
skupinami ľudí, žijúcimi v určitom regióne alebo v určitom historicko-kultúrnom kontexte.
V tomto smere by boli potrebné aj účinné politické opatrenia, ktoré by podporili princíp
bratstva tým, že by zaistili ľuďom – ktorí majú rovnakú dôstojnosť a základné ľudské
práva – prístup ku kapitálu, k službám, vzdelávacím, zdravotníckym a technologickým
zdrojom, aby mal každý možnosť stanoviť si a uskutočniť svoj životný plán a aby sa
mohol naplno rozvinúť ako osoba.
Ukazuje sa aj potreba takých politických opatrení,
ktoré by znížili extrémnu nerovnosť príjmov. Nesmieme zabúdať na učenie Cirkvi o takzvanej
spoločenskej hypotéke, podľa ktorej – ako hovorí sv. Tomáš Akvinský – je dovolené,
ba aj nevyhnutné, „aby človek vlastnil majetky“ na vlastný úžitok, ale zároveň „má
považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom
zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným“. Nakoniec je tu posledný
spôsob, ako podporovať bratstvo, a tak poraziť chudobu; spôsob, ktorý je základom
všetkých ostatných. Je to vnútorná odpútanosť tých, ktorí sa rozhodnú žiť striedmym
a základným spôsobom života; tých, ktorí sa delia o vlastné bohatstvá, a tak prežívajú
bratské spoločenstvo s druhými. Toto je pre nasledovanie Ježiša Krista a pre skutočne
kresťanský život podstatné. A týka sa to nielen zasvätených osôb, ktoré skladajú sľub
chudoby, ale aj mnohých rodín a zodpovedných občanov, ktorí sú pevne presvedčení,
že bratský vzťah s ich blížnymi je tým najcennejším pokladom.
Znovuobjavenie
bratstva v ekonomike
6. Vážne finančné a ekonomické krízy dneška – ktoré
majú svoj pôvod v postupnom vzďaľovaní sa človeka od Boha a blížneho, v nenásytnej
honbe za materiálnymi dobrami na jednej strane a v ochudobňovaní medziľudských a spoločenských
vzťahov na druhej strane – mnohých podnietili k tomu, aby hľadali uspokojenie, šťastie
a istotu v konzume a ziskoch, bez ohľadu na princípy zdravej ekonomiky. Ján Pavol
II. už v roku 1979 varoval pred „skutočným a spozorovateľným nebezpečenstvom, že kým
človek zväčšuje svoju vládu nad svetom vecí, stráca podstatné zložky tejto vlády,
jeho ľudskosť sa rozličnými spôsobmi podrobuje týmto veciam a – hoci si to hneď neuvedomuje
– stáva sa predmetom mnohostrannej manipulácie, a to prostredníctvom celej organizácie
spoločenského života, výrobného systému a nátlaku spoločenských komunikačných prostriedkov.“ Vznik
ekonomických kríz má viesť k tomu, aby sa včas premysleli modely ekonomického rozvoja
a zmeny v štýle života. Dnešná kríza, so svojím vážnym dopadom na život ľudí, môže
byť aj vhodnou príležitosťou na znovuzískanie čnosti rozvážnosti, miernosti, spravodlivosti
a mravnej sily. Tieto čnosti nám môžu pomôcť prekonať ťažké okamihy a objaviť bratské
zväzky, ktoré nás spájajú s ostatnými, v hlbokej dôvere, že ľudská bytosť potrebuje
viac a je schopná niečoho viac než len maximalizovať svoje vlastné individuálne záujmy.
Tieto čnosti sú nevyhnutné predovšetkým na budovanie a zachovanie spoločnosti, ktorá
bude zodpovedať ľudskej dôstojnosti.
Bratstvo uháša vojnu
7.
Aj v uplynulom roku mnohí naši bratia a sestry naďalej prežívali ničivú skúsenosť
vojny, ktorá spôsobuje vážnu a hlbokú ranu prežívaniu bratstva. Mnohé konflikty
sa dejú uprostred všeobecnej ľahostajnosti. Všetkých, ktorí žijú v krajinách, kde
zbrane nastoľujú teror a skazu, uisťujem o svojej osobnej blízkosti i o blízkosti
celej Cirkvi, ktorej poslaním je prinášať Kristovu lásku aj bezbranným obetiam zabudnutých
vojen, a to prostredníctvom modlitby za pokoj, služby zraneným, hladným, utečencom,
vysídlencom a tým, ktorí žijú v strachu. Okrem toho Cirkev dvíha svoj hlas, aby bolestné
volanie trpiaceho ľudstva preniklo k zodpovedným, aby zamedzili všetkým formám nepriateľstva,
každému zneužívaniu a narúšaniu základných práv človeka. Z tohto dôvodu naliehavo
vyzývam tých, ktorí zbraňami zasievajú násilie a smrť: objavte svojho brata v tom,
koho dnes považujete len za nepriateľa, ktorého treba poraziť, a zastavte sa! Opustite
cestu zbraní a choďte v ústrety druhým cestou dialógu, odpustenia a zmierenia, aby
ste okolo vás vybudovali spravodlivosť, dôveru a nádej! „Z tohto pohľadu sa zdá jasné,
že ozbrojené konflikty vždy predstavujú v živote národov rozhodné popretie každého
možného dorozumenia medzi národmi, pretože vytvárajú hlboké rozdiely a krvavé rany,
ktorých zacelenie si vyžaduje veľa rokov. Vojny predstavujú praktické popretie úsilia
o dosiahnutie vysokých ekonomických a spoločenských cieľov, ktoré si medzinárodné
spoločenstvo stanovilo.“ Pokým však bude v obehu toľko výzbroje ako doteraz, bude
vždy možné nachádzať nové zámienky na šírenie nenávisti. Preto sa pripájam ku svojim
predchodcom a vyzývam všetkých k nešíreniu zbraní a k všeobecnému odzbrojeniu – počnúc
nukleárnymi a chemickými zbraňami. Treba však konštatovať, že medzinárodné zmluvy
a národné zákony, hoci sú potrebné a vysoko žiaduce, nie sú samy osebe postačujúce
nato, aby uchránili ľudstvo od ozbrojených konfliktov. Nato je nevyhnutné obrátenie
sŕdc, ktoré by každému umožnilo spoznať v druhom brata, o ktorého sa treba starať
a s ktorým treba spoločne pracovať na budovaní plného života pre všetkých. Takýto
duch podnietil aj mnohé mierové iniciatívy v občianskej spoločnosti, vrátane náboženských
organizácií. Želám si, aby takéto každodenné úsilie všetkých prinášalo plody a aby
sa podarilo dospieť aj k efektívnemu zavedeniu práva na pokoj do medzinárodného práva
– ako základného práva a nevyhnutnej podmienky všetkých ostatných práv.
Korupcia
a organizovaný zločin protirečia bratstvu
8. Horizont bratstva súvisí aj
s túžbou každého muža a každej ženy po osobnom naplnení. Oprávnené túžby, predovšetkým
mladých ľudí, nesmú byť sklamané ani poškodené, a nesmú byť olúpení o nádej na ich
realizáciu. Napriek tomu nemožno túto túžbu zamieňať so zneužívaním moci. Naopak,
ľudia sa majú vzájomne predbiehať v úcte jeden voči druhému (porov. Rim 12, 10).
Aj v sporoch, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou života, si treba vždy pripomínať, že
sme bratmi a sestrami, a preto musíme vychovávať druhých i seba k tomu, aby sme blížneho
nepovažovali za nepriateľa či protivníka, ktorého treba odstaviť. Bratstvo buduje
sociálny mier, pretože vytvára rovnováhu medzi slobodou a spravodlivosťou; medzi osobnou
zodpovednosťou a solidaritou; medzi dobrom jednotlivcov a spoločným dobrom. Politické
spoločenstvo musí konať transparentne a zodpovedne, aby toto všetko podporilo. Občania
musia cítiť, že ich verejné autority reprezentujú, rešpektujúc zároveň ich slobodu.
Často sa však medzi občanov a inštitúcie votrú stranícke záujmy, ktoré ich vzájomný
vzťah deformujú a podnecujú vyvolávanie trvale konfliktnej atmosféry. Autentický
duch bratstva premáha individuálny egoizmus, ktorý protirečí možnosti, aby ľudia žili
v slobode a vzájomnej harmónii. Takýto egoizmus sa prejavuje v spoločnosti jednak
v mnohých formách korupcie, ktorá je dnes tak hojne rozšírená, jednak v organizovaných
zločineckých formáciách – od malých skupín až po tie organizované na globálnej úrovni,
ktoré podrývajú zákonnosť a spravodlivosť v jej koreňoch, lebo zasahujú priamo do
srdca ľudskú dôstojnosť. Tieto organizácie vážne urážajú Boha, ubližujú bratom a poškodzujú
stvorenie, o to viac, ak majú náboženské podfarbenie. Mám na mysli zdrvujúcu tragédiu
drog, z ktorej zisky privádzajú na posmech morálne i občianske zákony; devastáciu
prírodných zdrojov a prebiehajúce znečistenie, ako aj drámu vykorisťovania práce.
Myslím na nelegálne peňažné obchody a na finančné špekulácie, ktoré často nadobúdajú
koristnícky a škodlivý charakter v celých ekonomických a spoločenských systémoch,
vystavujúc chudobe milióny ľudí. Myslím aj na prostitúciu, ktorá každý deň žne nevinné
obete, predovšetkým medzi tými najmladšími, ktorým kradne budúcnosť. Mám na mysli
ohavný obchod s ľuďmi, zločiny proti mladistvým a ich zneužívanie, hrôzu otroctva,
stále prítomného v mnohých častiach sveta, ako aj na často prehliadanú tragédiu migrantov,
ktorí sú obeťami nedôstojnej ilegálnej manipulácie. V tejto súvislosti Ján XXIII.
napísal, že „spoločnosť vybudovaná na násilí nemá v sebe nič ľudského: obmedzuje sa
v nej osobná sloboda, namiesto toho, aby sa vhodne napomáhal nehatený rozvoj a zdokonaľovanie
ľudskej osobnosti“. Človek sa však môže zmeniť a nikdy sa nesmie vzdať možnosti zmeniť
svoj život. Želám si, aby toto posolstvo bolo pre všetkých, aj pre tých, ktorí spáchali
surové zločiny, posolstvom dôvery, pretože Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil
a žil (porov. Ez 18, 23). Keď hľadíme na zločin a trest v širšom kontexte ľudského
spoločenstva, treba spomenúť aj neľudské podmienky v mnohých väzeniach, kde zadržaní
musia žiť v stave nehodnom človeka, čo zraňuje ich ľudskú dôstojnosť a potláča v nich
akúkoľvek vôľu na nápravu či jej prejav. Vo všetkých týchto prostrediach robí Cirkev
veľa dobrého, často v tichosti. No všetkých vyzývam a povzbudzujem, aby sa robilo
ešte viac, s nádejou, že takéto konanie mnohých odvážnych mužov a žien bude čoraz
viac nestranne a čestne podporené aj občianskymi autoritami.
Bratstvo
pomáha ochraňovať a zveľaďovať prírodu
9. Ľudská rodina dostala od Stvoriteľa
spoločný dar: prírodu. Kresťanský pohľad na stvorenie zahŕňa aj pozitívny postoj,
čo sa týka oprávnenosti zásahov do prírody, ak sú pre človeka užitočné, a za podmienky,
že sa konajú zodpovedne – teda s ohľadom na „pravidlá“, ktoré sú do prírody vložené,
a zároveň rozumne využívajú prírodné zdroje v prospech všetkých. Pritom sa má rešpektovať
krása, cieľ a užitočnosť jednotlivých živých stvorení a ich funkcia v ekosystéme.
Skrátka, príroda je nám k dispozícii a my ju máme zodpovedne spravovať. Napriek tomu
sa často riadime chamtivosťou, pyšnou túžbou vládnuť, vlastniť, manipulovať, vykorisťovať;
nechránime prírodu, nerešpektujeme ju a nepovažujeme ju za nezaslúžený dar, o ktorý
sa treba starať a ktorý má slúžiť bratom, vrátane budúcich generácií. Osobitne
poľnohospodárstvo je takou oblasťou produkcie, ktorá je primárne povolaná zveľaďovať
a chrániť prírodné zdroje, slúžiace na výživu ľudstva. V tejto oblasti však vo svete
stále existuje hanba hladomoru, ktorá ma podnecuje k tomu, aby som si s vami položil
otázku: Akým spôsobom využívame prírodné zdroje? Dnešné spoločnosti by sa mali zamyslieť
nad tým, aká je hierarchia priorít, na ktoré je produkcia zameraná. Je vskutku nevyhnutnou
povinnosťou, aby sa prírodné zdroje využívali takým spôsobom, že už nik nebude trpieť
hladom. Existuje veľa iniciatív a možných riešení, ktoré sa neobmedzujú len na rast
produkcie. Dobre vieme, že súčasná produkcia je dostatočná, no predsa existujú milióny
ľudí, ktorí trpia a umierajú od hladu, čo je skutočným pohoršením. Preto je nevyhnutné
hľadať spôsoby, ako by všetci mohli užívať plody zeme, a to nielen kvôli tomu, aby
sa zabránilo prehlbovaniu priepasti medzi tými, ktorí majú veľa a tými, ktorí sa musia
uspokojiť len s omrvinkami, ale aj a predovšetkým kvôli požiadavke spravodlivosti,
rovnosti a úcty voči každej ľudskej osobe. V tomto zmysle chcem všetkým pripomenúť
nevyhnutné všeobecné určenie dobier, ktoré je jedným z hlavných princípov sociálneho
učenia Cirkvi. Rešpektovanie tohto princípu je základnou podmienkou na to, aby sa
všetkým umožnil faktický a rovný prístup k základným a primárnym dobrám, ktoré každý
človek potrebuje a na ktoré má právo.
Záver
10. Bratstvo treba
objaviť, milovať, zakúsiť, ohlasovať a svedčiť o ňom. No iba Bohom darovaná láska
nám umožňuje bratstvo naplno prijať a prežívať. Nevyhnutný politický a ekonomický
realizmus nemožno zredukovať na technicizmus zbavený akýchkoľvek ideálov, ktorý ignoruje
transcendentný rozmer človeka. Keď chýba táto otvorenosť voči Bohu, každá ľudská činnosť
sa ochudobňuje a ľudia sa stávajú len predmetmi, ktoré možno využívať. Iba ak bude
politika a ekonomika akceptovať, že sa musia pohybovať v rámci tohto širokého priestoru
zaisteného otvorenosťou voči tomu, ktorý miluje každého človeka, potom budú môcť vytvoriť
poriadok založený na autentickom duchu bratskej lásky a môžu sa stať účinným nástrojom
integrálneho ľudského rozvoja a pokoja. My kresťania veríme, že v Cirkvi ako jednom
tele sme jedni pre druhých vzájomne nevyhnutnými údmi, pretože každý z nás dostal
milosť na spoločný úžitok podľa miery, akou nás Kristus obdaroval (porov. Ef 4, 7.25;
1 Kor 12, 7). Kristus prišiel na svet, aby nám priniesol Božiu milosť, teda možnosť
podieľať sa na Božom živote. To však zahŕňa vytváranie bratských vzťahov, vyznačujúcich
sa vzájomnosťou, odpúšťaním a úplným sebadarovaním, v súlade so šírkou a hĺbkou Božej
lásky, ktorú daroval ľudstvu Ukrižovaný a Zmŕtvychvstalý, ktorý všetkých priťahuje
k sebe: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy
vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji
učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34 – 35). To je radostná zvesť, ktorá
od každého vyžaduje ešte krok vpred: neustále byť empatický, vnímať utrpenie a nádej
druhých – aj tých, čo sú odo mňa najďalej – a nastúpiť na náročnú cestu lásky, ktorá
sa vie nezištne dávať a obetovať pre dobro všetkých bratov a sestier. Kristus objíma
celého človeka a nechce, aby sa ktokoľvek stratil. „Lebo Boh neposlal Syna na svet,
aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17). Robí to bez toho,
aby niekoho utláčal či nútil otvoriť mu dvere svojho srdca a svojej mysle. „Kto je
medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník“ – hovorí Ježiš Kristus
– a ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje“ (Lk 22, 26 – 27). Každá aktivita musí
byť teda charakterizovaná postojom služby ľuďom, osobitne tým najvzdialenejším a najneznámejším.
Služba je dušou toho bratstva, ktoré buduje pokoj. Mária, Ježišova Matka, pomôž
nám pochopiť bratstvo, ktoré tryská zo srdca tvojho Syna, a prežívať ho každý deň,
aby sme prinášali pokoj každému človeku na tejto našej milovanej zemi.