Peter Dufka SJ: Duchovné upratovanie

Obdobie príprav na veľké sviatky v domácnostiach obyčajne sprevádza upratovanie. Z času na čas je potrebné z domácnosti vyhodiť zbytočnosti, ktoré sa tam v priebehu istého času nahromadili. I s naším vnútorným priestorom je to podobné. I tu treba z času načas poupratovať a vyhodiť z nášho vnútra rušivé a zlé návyky. Evagrius Ponticus, kresťanský spisovateľ žijúci vo štvrtom storočí, bol jeden z prvých, ktorý sa touto oblasťou bližšie zaoberal. Bol presvedčený o tom, že rušivé a zlé návyky sa do nášho vnútra nedostali náhodou, ale že ich prítomnosť je výsledkom úsilia nepriateľa našej duše. Preto ich i nazýva duchmi, ktoré majú rôzne podoby. Hovorí o duchu nadradenosti, hnevu a necitlivosti. Hoci nás od tohto autora delí šestnásť storočí, jeho myšlienky sú rovnako aktuálne i dnes. Skúsme si ich bližšie všimnúť.

1. Duch nadradenosti

Duch nadradenosti a pýchy sa navzájom priťahujú. Ako je pravdou, že pokora je bránou všetkých čností, tak platí i to, že pocit nadradenosti a pýchy je bránou všetkých nečností. A preto pyšný človek, nech by sa zdal akokoľvek čnostný, sa na takéhoto iba hrá. Nadradenosť a pýcha majú podľa Evagria veľmi široké pole pôsobnosti a matéria na ich realizáciu je veľmi rozmanitá. Veď človek sa môže cítiť nadradený pre svoje schopnosti, vzhľad, vlastnenie vecí atď. Pýcha a nadradenosť sú však bránou mnohých iných duchovných nepriateľov. Akékoľvek zlé návyky sa nám po istom úsilí podarí odstrániť, ale pocit nadradenosti, dôležitosti a pýchy sa k nám neustále vracia s novou intenzitou. Evagrius podotýka, že tento duch sa rád infiltruje do mysle ľudí, ktorí si zvolili duchovnú cestu a žijú zasväteným spôsobom života. Takéhoto človeka často oberie o zdravý úsudok, vedie ho k neustálemu obhajovaniu svojich postojov a k závislosti na poctách. Takýto človek nedokáže žiť bez istej dávky pochvaľovania zo strany svojho okolia. Toto sú tri tóny falošnej harmónie ducha nadradenosti a pýchy, ktorý sa rád prezentuje cnostnými i charitatívnymi dielami. Lenže tak, ako písmená napísané do vody nemajú žiaden zmysel, tak je to i s úsilím o dosiahnutie akejkoľvek cnosti, ak sa nej priradí nadradenosť a pýcha. Keď strapce zrelého hrozna padnú na zem, veľmi ľahko sa rozmliaždia a stanú sa nepoužiteľnými. Tak je to podľa Evagria s každou čnosťou, ktorá sa spriatelí s pýchou. Podobá sa človeku, ktorý nosí deravú tašku a čuduje sa, že je stále prázdna.

2. Duch hnevu

Druhý z nepriateľov našej duše, ktorý sa k nám chce nepozorovane nasťahovať a ktorého rušivú prítomnosť by sme počas nášho adventného upratovania nemali prehliadnuť, je duch zlosti a hnevu. Hnev sa, samozrejme, infiltruje do nášho vnútra ako opodstatnená reakcia na nespravodlivosť a zlo, ktorého sme svedkami. Evagrius však hovorí, že v našom vnútri nemá miesto žiadny duch hnevu. Či už spravodlivý, alebo nespravodlivý. Je totiž vždy znakom prítomnosti nepriateľa našej duše, ktorý sa chce u nás udomácniť. Niektorí autori na objasnenie účinku hnevu v našom vnútri používajú výraz automutilácia, ubližovanie sebe samému, ktoré možno pozorovať i u niektorých druhov zvierat. Tieto, keď sa necítia dobre, začnú ubližovať samy sebe. Papagáj v klietke si začne trhať pierka a kôň hryzie a kope do všetkého, čo vidí. Hnev je duchovnou i duševnou automutiláciou človeka, ktorou neubližuje len sám sebe, ale v nemalej miere i svojmu okoliu. Navyše hnev zastiera zdravý úsudok. Človek pod jeho vplyvom môže vykonať i to, čo by za normálnych okolnosti nikdy neurobil.
O takomto hneve hovorí i novela Leva Nikolajeviča Tolstého Kreutzerova sonáta. Vystupuje v nej postava Pozdnyševa, manžela a otca plného hnevu a iných nerestí, ktorý spôsobuje vo svojej rodine časte hádky. Jeho manželka bola veľmi dobrá klaviristka. Zoznámila sa s huslistom, s ktorým spoločne hrávali. Pozdnyšev to ťažko znášal hlavne preto, že vo svojom hneve a iných nerestiach nevedel vnímať nič z krásy hudby, ale len možnú neveru, od ktorej mali obaja hudobníci veľmi ďaleko. V momente, keď spolu hrali slávnu Beethovenovu Kreutzerovu sonátu, plný hnevu a zlosti vtrhol do skúšobnej miestnosti a usmrtil vlastnú manželku.

3. Duch necitlivosti

Tretí z nepriateľov našej duše, ktorý sa k nám chce nasťahovať, je duch necitlivosti na Božie i ľudské veci. Takémuto človeku pravdy viery možno i niečo hovoria, kedysi sa ich učil a možno vie naspamäť zarecitovať i niektoré modlitby. Chýba mu však živá viera. Náuka viery zostala len na úrovni chladného poznania, ale nezostúpila do jeho srdca. Evagrius Ponticus o takýchto ľuďoch hovorí, že sú bez bázne pred Bohom. Hriech pre nich nie je hriechom, zlo akoby nejestvovalo a slová sv. Písma sú len neživé zvuky, ktoré nenájdu odozvu v ich vnútri. S touto necitlivosťou na Božie veci ide ruka v ruke i necitlivosť na veci ľudské. Utrpenia, choroby a bolesti síce dokážu citlivosť nakrátko zobudiť, avšak jej trvalú prítomnosť nezabezpečia. Evagrius je presvedčený o tom, že človek, ktorý rozvinie citlivosť voči núdznym, pomaly a nenápadne odstráni zo svojho života i prípadné neresti, s ktorými predtým neúspešne bojoval. K citlivosti na potreby druhých často vyzýva i pápež František. Pri jednej príležitosti povedal: „Keď dávaš almužnu, pozrieš sa tomu chudákovi i do očí?“ Akoby chcel povedať: „Aký duch sprevádza toto tvoje gesto?“ Almužnu totiž možno podarovať i s pocitom dôležitosti, pohŕdania a rýchleho odbavenia.

Nikdy nezabudnem na utečenecký tábor, ktorý som navštívil pred mnohými rokmi neďaleko Ríma. Bolo to tesne pred vianočnými sviatkami. Priniesli sme tam zásielku potravín. Utečenci prijali pomoc s akousi neosobnou vďačnosťou, ale keď sme sa s nimi začali rozprávať, ich pohľady sa rozžiarili a na ich tvárach sa objavili úsmevy. To bol dar, na ktorý čakali a ktorý potrebovali viac, ako materiálnu pomoc. Žili v cudzej krajine, v ktorej sa ich už celé mesiace nikto neopýtal: „Ako sa máš a ako sa tu vlastne cítiš?“ Jednoduchá, pre niekoho len formálna otázka, mala pre týchto ľudí váhu existenciálnej dôležitosti. Stavala ich totiž na úroveň ľudí, ktorí vnímajú a cítia tak, ako ostatní.
Milí priatelia, začínajúce adventné obdobie je dobrou príležitosťou, aby sme z nášho vnútra odstránili to, čo sa tam nenápadne usadilo počas uplynulých mesiacov. Možno tam nájdeme niečo z ducha nadradenosti, hnevu a necitlivosti, ale možno sa tam nájde i všeličo iné. Na to, aby človek pravdivo spoznal svoje vlastné vnútro, však potrebuje trochu viac ticha a samoty, ktoré by nám v tomto období nemali chýbať. Lebo tak, ako sa odtlačí kovový predmet do mäkkej plastelíny a zanechá v nej jasné stopy, tak sa v tichom pozorovaní nášho vnútra objavia zahalené skutočnosti o nás samých. Až vtedy, keď ich prítomnosť spozorujeme, môžeme ich odstrániť, a tak pripraviť priestor na príchod Spasiteľa.