Komentár Jozefa Kováčika: Byť spolupútnikom a zapaľovať srdcia

V polovici novembra som mal možnosť prežiť niekoľko dní v Barcelone. Meste, ktoré preslávil architekt Gaudí, ma privítalo nádherné slnečné počasie. V miestnom seminári sa zišli biskupi, ktorí majú v rámci jednotlivých konferencií biskupov v Európe na starosti médiá, prípadne ich zástupcovia, či riaditelia tlačových kancelárií konferencií biskupov. V Barcelone som bol dovtedy iba raz a aj to len na niekoľko hodín a tak som sa do tohto mesta veľmi tešil. V rámci voľného času som si vykonal pešiu púť na horu Tibidabo. 500 metrov nad morom sa nad mestom týči Národná svätyňa Španielska zasvätená zmiereniu. Na vrchol som dorazil tesne pred obedom. Krásna bazilika so sochou Božského srdca Ježišovho dominuje z každého miesta Barcelony. A z hory je naopak nádherný výhľad na mesto i celé okolie. Prekvapil ma pokoj. Miesto, ako stvorené na meditáciu a modlitbu, pomyslel som si. V kaplnke vyložená Sviatosť Oltárna, neustále k dispozícii kňaz na spoveď. Po dvanástej sa všetko dramaticky zmenilo. Pokoj vystriedala hlasná hudba a krik. Smerom na Tibidabo začala premávať zubačková lanovka a otvorili zábavný park, ktorý je rozmiestnený v okolitom parku. Ako päsť na oko. Pripadalo mi to ako tvrdá pomsta vlády socialistov, ktorá v Španielsku zanechala tvrdé stopy v podobe zákonov namierených proti životu. Zrazu celé kúzlo Bracelonského „Mont Martru“ akoby bolo preč. Zvláštny pocit.

Ale vrátim sa, drahí poslucháči, k samotnému stretnutiu. Jednu z prednášok mal i predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky arcibiskup Claudio Maria Celli. Dovoľte mi, aby som sa o niekoľko myšlienok tohto vzácneho človeka, ktorého poznám už veľa rokov s vami podelil. Mons. Celli hovoril o Cirkvi a jej podstate, ktorou je ohlasovanie Evanjelia. Venoval sa 50. výročiu dokumentu II. Vatikánskeho koncilu o médiách Inter mirifica. Keď bol dokument schválený, svoju nespokojnosť dávali najavo dve skupiny stojace na dvoch extrémnych postojoch- tzv. progresisti, pre ktorých bol dokument málo moderný, i tradicionalisti, ktorí v ňom videli prílišné otvorenie sa svetu. Bol to však podľa arcibiskupa Celliho zásadný prelom v pohľade na komunikáciu. Zaujímavosťou bolo, že počas pontifikátu Pavla VI. sa hovorilo o nástrojoch komunikácie. S príchodom Jána Pavla II. sa pohľad preniesol z nástroja na kultúru. Globálna dedina, kde nové technológie vytvárajú novú kultúru. Digitálnu kultúru. A podľa neho je potrebné, aby Cirkev bola schopná viesť dialóg s digitálnou kultúrou. Cirkev musí byť prítomná v tomto priestore a spoluvytvárať kultúru. Od nástroja ku kultúre. Nie evanjelizovať prostredníctvom internetu, ale evanjelizovať v internetovej sieti. „Máme múdrosť, no často nám chýba odvaha“- konštatoval Mons. Celli. Podľa neho veľká časť ľudí, ktorí trávia hodiny a hodiny pred monitorom nikdy do kostola nevstúpi. Práve preto máme povinnosť ponúkať Evanjelium v tomto priestore. „Je potrebné stále ohlasovať Evanjelium, a ak je to potrebné, aj slovami“- parafrázoval pápeža Františka. Máme sa tak stať autentickými svedkami na sociálnych sieťach. Nemýliť si diskusiu s vylievaním žlče, nadávaním na iných, prípadne ich očierňovaním. Ale byť živými svedkami Evanjelia. Čo nosíme vo svojom srdci? „Ak je tam horkosť a zloba, budeme schopní dať len to, čo v ňom nosíme“- podotkol Mons. Celli. K tomu, aby sme boli autentickými svedkami, potrebujeme dobre poznať ekleziológiu- poznať Cirkev a mať s ňou osobnú skúsenosť. Inak sa nám ľahko stane, že začneme prezentovať svoju Cirkev a svoje predstavy, ale to nie je Cirkev Kristova. Musíme sa učiť byť spolupútnikom a zapaľovať srdcia, ako Ježiš na ceste do Emáuz. Spoluputovať s inými a zdôvodňovať nádej, ktorú v sebe nosíme.

A na záver, tak trochu na odľahčenie, ale i poučenie, spomenul Mons. Celli príklad staršej pani, ktorá sa mu priznala, že čím je staršia, tým je viac inteligentnejšia. Keď sa jej opýtal, ako na to prišla, jej odpoveď mu vyrazila dych- „Pretože rozumiem všetko, čo hovorí pápež František...“ Poprajme si, drahí poslucháči, aby sme aj my mohli sprevádzať na ceste viery a zároveň ďakujme za tých, ktorí sprevádzali alebo sprevádzajú nás.