Komentár Mariána Gavendu: Habemus enciclicam

Cez večeru sme s talianskymi kňazmi surfovali po radostiach a starostiach života. Zaznela aj otázka ako je možné, že v tak katolíckej krajine, akou je Taliansko, mala a má taký silný vplyv komunistická strana. Veď v povojnovom období komunisti takmer legitímne vyhrali voľby a stačí vidieť prvomájovú manifestáciu pred Lateránskou bazilikou v Ríme aby človek ustrnul, koľkých nadšených stúpencov má dodnes. Jeden z prítomných poukázal na zaujímavú súvislosť. Problém podľa neho korení v období, kedy vzniklo samotné komunistické hnutie, teda v druhej polovici 19. storočia, spojenej so zrodom robotníckej otázky. Na jej výzvy prorocky reagovala encyklika Leva XIII. „Rerum novarum“. Dve susedné oblasti Talianska, Veneto a okolie Bologne majú podobné podnebie i sociálne podmienky a napriek tomu sú veľmi rozdielne. Veneto je príslovečné silným katolicizmom, Bologna komunizmom. V čase Rerum novarum biskupi Veneta vzali encykliku veľmi vážne a aplikovali ju do života, v bolognoskom kraji bolo prejavom buržoázneho bontónu mať ju ostentatívne položenú na stole s nerozrezanými stránkami. Postoj k encyklike zanechal stopu a ovplyvňuje situáciu aj po viac ako storočí...

Dejiny sa opakujú. Dnes bol v aule bratislavskej bohosloveckej fakulty prezentovaný slovenský preklad encykliky Pápeža Františka „Lumen fidei“. Keď ju pápež v lete zverejnil, stala sa okamžite bestsellerom s niekoľkomiliónovým nákladom. Každé – aj mediálne – čudo trvá tri dni. Väčšina tých, ktorých encyklika zaujala ako trhák už na ňu dávno zabudla. A možno by zaujímavo dopadli výsledky ankety o jej obsahu aj medzi slovenským klérom. K zložitým oficiálnym dokumentom máme akosi a priori averziu. Až na pár intelektuálov potrebujeme, ako sa hovorí, „čosi zo života a do života“. Hoci žiadna encyklika, aj keď nie je zbierkou srdcervúcich kazateľských príbehov, je tiež písaná aj zo života, aj do života. Len iným štýlom. Vyžaduje si ešte jeden preklad, zo slovenčiny do životných okolností každého jej čitateľa či jednotlivého veriaceho. Encykliky vznikajú ako odpoveď na to, čo skutočne hýbe Cirkvou a svetom. Reflektujú „vanutie Ducha“ a súčasne sú jeho nástrojom. Práve pre aktuálnosť neraz nedoceňujeme ich význam. Ponúkajú riešenie na situácie, ktorých ovocie sa v plnosti ukáže obyčajne až o niekoľko desaťročí. Je napríklad zaujímavé po viac než štyroch desaťročiach čítať silno kontestovanú encykliku Pavla VI. „Humanae vitae“. Keď dnes už každý triezvy človek vidí, čo spôsobilo oddelenie sexuality od lásky, pred ktorým pápež varoval, doceňujeme jej význam a neraz aj ľutujeme, že sme ho skôr dostatočne nechápali.

Zvlášť o najnovšej encyklike platí, že je písaná aj „do života“. Celou štruktúrou je stavaná organicky, to znamená že popisuje dynamiku vstupovania do živej viery. V prvej kapitole predstavuje, počnúc Abrahámom, dejiny viery ako dialóg, ako osobné stretnutie Boha s človekom a človeka s Bohom, keď sa vo viere spoľahne na Božiu lásku a nechá sa ňou viesť. Druhá kapitola nerieši abstraktné otázky vzťahu viery a rozumu, ale aj tu považuje za podstatnú osobnú skúsenosť. Viera je forma vzťahu, ktorý sa živý počúvaním a videním. V tretej kapitole hovorí encyklika o Cirkvi ako prostredí v ktorom sa viera žije, najmä cez sviatosti a modlitbu, teda znova osobný vzťah. Štvrtá kapitola poukazuje na „sociálne dôsledky viery“, na vzťahy viery a života, rodiny, spoločného dobra, utrpenia. Ako vidno aj z kratučkej syntézy, encyklika predstavuje vieru ako živý vzťah s Bohom, ktorý osvecuje kroky človeka a dáva mu nádej, pričom tento vzťah sa týka každého veriaceho a zasahuje všetky duchovné i praktické oblasti jeho života.

Je isté, že v novej encyklike máme odpoveď na neuralgické problémy súčasného človeka. V línii encyklík Benedikta XVI. nerozširuje len náboženské či teologické vedomosti ale za základ poznania Boha považuje prežívaný vzťah k nemu a tak ukazuje cestu k vnútornej obnove a oživeniu Cirkvi. Zostáva dúfať, že sa stane námetom meditácií, katechéz, relácií, že sa dočkáme jej zverejnenia spolu s odbornými komentármi, alebo s komentármi, ktoré prepoja jej obsah s praktickými aspektmi života na Slovensku. Jej aktuálnosť plne pochopíme, až keď nebude aktuálna. Vtedy dajú dejiny za pravdu tým, čo jej hneď uverili a dali na jej prorocký hlas, ako to bolo v prípade Rerum novarum a toľkých iných encyklík.