Príklad služby medzi chorými podľa Alfonzy Márie Eppingerovej

V rubrike pre chorých autorka Andrea Eliášová približuje príklad služby medzi chorými podľa vzoru Matky Alfonzy Márie Eppingerovej, zakladateľky Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa.

Vážení poslucháči, po páde komunizmu sa do niektorých našich nemocníc opäť vrátili aj rehoľné sestry. Jednou z reholí, ktorá slúži v bratislavskej nemocnici Milosrdných bratov je Kongregácia sestier Božského Vykupiteľa. Na službu medzi chorými ich predurčilo poslanie vytýčené zakladateľkou rehole Matkou Alfonzou Máriou Eppingerovou, ktorá rehoľu, cítiac sa k dielu povolaná Bohom, založila v roku 1849 v Niederbronne, vo Francúzsku - na pomoc telesne a duševne trpiacim. Od toho času dodnes zostávajú jej nasledovníčky vo viacerých krajinách verné službe medzi pacientmi. Matka Alfonza Mária dobre poznala hodnotu utrpenia- z vlastného života. Napísala: „Niet väčšej príležitosti robiť pokroky ako vtedy, keď vnútorne trpíme a v našom vnútri nastane čas sucha. Len vtedy máme príležitosť spoznávať seba a Boha. A pritom pochopiť, že všetko pochádza od neho. Toto je najlepšia škola pre vnútorný život.“ Pri príležitosti príprav na 200. výročie jej narodenia sa vám teraz prihovoria sestry z uvedenej kongregácie, ktoré slúžia v bratislavskej nemocnici Milosrdných bratov.

Jednou z nich je sestra Vianneya Mareková, ktorá do rehole vstúpila ako 16-ročná. Pracuje v cievnej ambulancii. V stredu večer vypomáha aj v mobilnej ošetrovni pre chorých ľudí bez domova: „Sú tu mobilní, ale často aj menej mobilní pacienti s porážkami. Im tu pomôžem v ambulancii vyzliecť sa, obliecť, pomôžem lekárovi dať ich na správnu polohu, aby ich mohol vyšetriť. Mnohokrát prídu aj s úzkosťami, ako to vlastne všetko dopadne. Takže, mám príležitosť poukázať im nato, že ten (ich) stav, keď budú spolupracovať, sa dá zlepšiť. Často sa stretávame s tým, že pacienti prídu a lekár im diagnostikuje, že majú upchaté cievy. Navrhuje im, že končatinu treba amputovať. Často sa s tým nevedia zmieriť. Vtedy potrebujú naozaj povzbudenie, radu.
Ja ráno vždycky čerpám pri bohostánku a prosím Pána Ježiša, aby mi dal silu, aby som im vedela poradiť, tak, ako naša zakladateľka. Mala vždy slovo útechy pre tých, ktorých ošetrovala a toto aj mňa fascinuje: dokázať (pacientom) podať pomocnú ruku, aby som aj takto dokázala byť dcérou našej matky zakladateľky- Alfonzy Márie.
Naozaj, je to náročná služba, ale mám možnosť, či ráno, či večer – lebo ja pracujem každý deň desať hodín- načerpať v kostole alebo u nás v kaplnke pred bohostánkom a to ma naozaj teší. Niekedy sú aj samotní ľudia takým povzbudením- tá príkladná starostlivosť jedného o druhého.“

Sestra Viktória Fodorová pôsobí v Kongregácii sestier Božského Vykupiteľa štrnásť rokov. Pracuje na onkologickom oddelení: „Keď som rozmýšľala, že v čom je naša služba v nemocnici možno iná, než civilných zamestnancov, tak som rozmýšľala, že oni možno tú svoju prácu robia možno aj lepšie. Kde je naše miesto potom. Uvedomovala som si možno aj na postojoch tých pacientov, že oni vidia čosi v nás – čosi naviac. Sprítomňujeme im proste niečo, čo už neveria, alebo nato zabudli. Na službu- hneď ráno si vlastne už dávame ten úmysel a aj sa modlíme za našich pacientov nám zverených. Ja sa odovzdávam Bohu- že áno, Bože, Ty konaj cezo mňa! Lebo človek je niekedy slabý, viete. Ale naozaj, čerpáme silu, ako nás učila matka zakladateľka, v (tom) kríži. A snažíme sa ľuďom ukázať, že áno, Boh vás má rád. Často mám takú skúsenosť: príbuzní našich pacientov, ktorí sú v ťažkých stavoch, znášajú bolesť a utrpenie horšie než pacienti sami. Ale keď človek tento kríž prijme, stáva sa ľahším a keď ten kríž neprijmú, stáva sa ešte ťažším. Spomeniem jeden príbeh: jedna dievčina, narodila sa zdravá, ale prekonala mozgovú obrnu, takže v podstate taká polomobilná, takže sa až plazila po zemi a tiež sa pýtala Pána Boha, že prečo jej dáva taký ťažký kríž. Pán Ježiš sa jej prihovoril v tom zmysle, že ak nájde niekoho, kto by bol ochotný prijať ten kríž namiesto nej, tak jej ho zoberie. A ona celý život trpela, vyslovene, že sa až plazila v chorobe, potom sa aj stala rehoľnou sestričkou, 60 rokov myslím, že sa dožila. Vtedy za ňou Pán Ježiš prišiel a povedal jej, že už našiel niekoho, kto je ochotný odniesť ten kríž. Potom zomrela ona. Je to veľký dar – trpieť. To sa dá naozaj zobrať len vo viere v Boha a dôvere, že to má zmysel. Som zvlášť v tejto práci vďačná, že ju môžem robiť. Je to pre mňa určitý dar, ktorý som dostala od Boha, že môžem slúžiť ľuďom. Lebo až pri práci s tými chorými si človek možno uvedomí, že: „ešte môžem slúžiť.“

Sestra Ľudovíta Kazimírová je členkou Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa šestnásť rokov. Slúži na internom oddelení: „Vnímam to ako veľkú službu a veľký dar od Pána, že túto prácu môžem vykonávať. Zasvätený život poukazuje vlastne na večnosť. Určite si každý tú otázku dá, aj neveriaci, že čo bude po smrti. Ako veľmi dôležité som vnímala, keď sa spoločenstvo modlí: napríklad na našom oddelení alebo v nemocnici je človek, ktorý má nejakú ťažkosť, alebo konkrétne nechce pristúpiť k sviatostiam, (dôležité je), že sa modlí za neho, že nám naozaj ide o jeho dušu. Mám ešte skúsenosti, keď som robila v inej nemocnici. Vtedy sme mali jedného pacienta, ktorý vo vojne mal na svedomí veľa ľudí, ktorých zabil, zomieral v ťažkom stave, mal rakovinu a tak sme sa za neho veľa modlili. Určite to boli modlitby aj obety aj iných ľudí. On sa potom deň pred smrťou vyspovedal, dal sa do poriadku, aj manželstvo si dal do poriadku. Bolo to silné. Tie obety, ťažkosti treba prinášať za tých ľudí. Keď príde niečo veľmi ťažké, treba dať tomu zmysel. Väčšinou ľudia povedia: prečo ma Pán Boh tak potrestal. Vtedy im treba tak povedať, že skúste to tak (obetovať) za vašu rodinu. Možno Pán Boh chce práve od vás tú obetu, aby ste tú ťažkosť Jemu dali, aby to On premenil za uzdravenie niekoho, alebo za obrátenie, za mladých, možno za nové povolania a tak môže mať zmysel to ich utrpenie.“

Pripojme aj slová súčasnej generálnej predstavenej rehole so sídlom v Ríme, sestry Kataríny Krištofovej, ktorá má pre vás tieto slová, pripomenúc aj sedem charakteristík, ktoré najviac vystihujú osobnosť Matky Alfonzy Márie: „Jej najmilším poučením bolo počúvať o utrpení a kríži Ježiša, lebo tak objavuje Jeho bezhraničnú lásku k ľuďom. Najčastejším predmetom rozjímania bolo Pánovo utrpenie. Najkrajšou starosťou - prebúdzať v srdciach ľudí Božiu lásku, najtúžobnejším prianím - znášať kríž a byť ponižovanou. Najsilnejšiu dôveru mala v Božie milosrdenstvo. Za najväčšie šťastie považovala vlastniť Boha už tu na zemi a jej najobľúbenejšou prácou bola starosť o chorých a chudobných. To, že vedela nájsť vnútorné spojenie modlitby a práce, bolo tým, že meditovala o Kristovi a videla ako sa On modlí, ako On koná, ako On podľa vôle Otca zaobchádza s ľuďmi a ako sa On modlí za ich spásu. Chorým a zomierajúcim prinášala posolstvo, že Boh nad nimi bdie ako Otec. Veľmi často zdôrazňovala sestrám: „Nikdy neodoprite niečo chorému; čo odopriete chorému, odopriete samému Ježišovi!“ Pri príprave na oslavy 200. výročia jej narodenia sme pozvané priblížiť si jej 53 rokov života, aby sa v nás nanovo prebudil úžas voči Bohu, ktorý robí zázraky, pretože jeho milosť našla odozvu v srdci ctihodnej Božej služobnice Alfonzy Márie. Odvaha a smelosť jej každodennej odpovede na evanjelium „Choď a rob aj ty podobne!“ ostáva plánom života aj pre kresťana 21. storočia a tretieho tisícročia. Preto pripájame aj nasledovnú modlitbu za jej blahorečenie, ktorú sa v našej kongregácii denne modlíme:

Dobrotivý náš Božský Spasiteľ,
ty si do srdca našej ctihodnej zakladateľky
matky Alfonzy Márie
vštepil cit lásky k chorým
a jej šľachetnej duši vnukol,
aby založila novú kongregáciu
na úľavu telesne aj duševne chorých ľudí;
láskavo požehnaj toto dielo lásky a apoštolátu.
Keď Tvoja prozreteľnosť tak zamýšľa,
aby Cirkev tvoju zbožnú služobnicu
matku Alfonzu Máriu oslávila,
vtedy ťa úpenlivo prosíme,
pre veľkú poníženosť nekonečného umučenia,
ukáž nám jej moc, ktorú má v nebi a daj,
aby čisté čelo tvojej skromnej služobnice
čím skôr ožiarila koruna blahoslavených.
Amen.