Pápež František na cintoríne Campo Verano: Nádej, ktorá nesklame

V deň slávnosti Všetkých svätých a v predvečer Pamiatky všetkých verných zosnulých 1. novembra 2013 slávil pápež František svätú omšu na rímskom cintoríne Campo Verano, ktorý sa nachádza neďaleko Baziliky sv. Vavrinca. Eucharistická slávnosť sa začala o 16. hodine, za účasti veľkého počtu veriacich. S pápežom koncelebrovali vikár pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini, vikárov zástupca arcibiskup Filippo Iannone a ďalší pomocní biskupi, spolu so správcom Farnosti sv. Vavrinca za hradbami pátrom Armandom Ambrosim. Svätý Otec sa v homílii prihovoril prítomným týmito slovami:

„Teraz, pred západom slnka, stretávame sa na tomto cintoríne a premýšľame o našej budúcnosti, myslíme na tých, ktorí už odišli, predišli nás v živote a sú u Pána. Taká krásna je vízia neba, ktorú sme počuli v prvom čítaní: Pán Boh, krása, dobrota, pravda, nežnosť, plná láska. Toto všetko nás čaká. Tí, ktorí nás predišli a zomreli v Pánovi sú tam. Títo ozrejmujú, že boli spasení nie pre svoje skutky – hoci vykonali dobré skutky – ale sú spasení Pánom: «Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!» (Zjv 7, 10). Je to on, kto nás zachraňuje, je to on, kto nás na konci nášho života privádza za ruku ako otec do toho neba, kde sú naši predkovia. Jeden zo starcov sa pýta: «Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?» (v. 13). Kto sú títo spravodliví, títo svätí, ktorí sú v nebi? Odpoveď: «To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi» (v. 14).

Do neba môžeme vojsť jedine vďaka Baránkovej krvi, vďaka Kristovej krvi. Je to práve Kristova krv, ktorá nás urobila spravodlivými, ktorá nám otvorila brány neba. A ak si dnes pripomíname týchto našich bratov a sestry, ktorí nás v živote predišli a sú v nebi, je to tak preto, že boli obmytí Kristovou krvou. Toto je naša nádej: nádej Kristovej krvi! Nádej, ktorá nesklame. Ak kráčame životom spolu s Pánom, on nás nikdy nesklame!

Počuli sme v druhom čítaní, čo apoštol Ján hovoril svojim učeníkom: «Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná... Sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.» (1 Jn 3,1-2) Vidieť Boha, byť podobnými Bohu: toto je naša nádej. A dnes, práve v deň svätých a pred dňom zosnulých, je nevyhnutné myslieť trochu na nádej: túto nádej, ktorá nás sprevádza v živote. Prví kresťania vyobrazovali nádej ako kotvu, akoby život bol kotvou hodenou na nebeský breh a my všetci kráčajúci smerom k tomu brehu, pridŕžajúc sa lana tej kotvy. Toto je pekný obraz nádeje: mať srdce ukotvené tam, kde sú naši predkovia, kde sú svätí, kde je Ježiš, kde je Boh. Toto je nádej, ktorá nesklame; dnes a zajtra sú dni nádeje.

Nádej je tak trochu ako kvas, ktorý rozširuje dušu; v živote sú ťažké chvíle, ale s nádejou duša kráča vpred a hľadí na to, čo nás čaká. Dnes je deň nádeje. Naši bratia a sestry sú v Božej prítomnosti a aj my tam budeme, z čistej Pánovej milosti, ak budeme kráčať Ježišovou cestou. Apoštol Ján uzatvára: «Každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý» (v. 3) Aj nádej nás očisťuje, nadľahčuje nás. Toto očisťovanie v nádeji v Ježiša Krista nás núti kráčať rezko a ochotne. Vo chvíli tesne pred dnešným súmrakom môže každý z nás trochu premýšľať o sklonku svojho života: „Aký bude súmrak môjho života?“ Všetci máme svoj súmrak, všetci! Hľadím naň s nádejou? Hľadím naň s radosťou z toho, že budem prijatý Pánom? Toto je kresťanská myšlienka, ktorá nám prináša pokoj. Dnes je deň radosti, ale radosti tichej, spokojnej, radosti pokoja. Myslime na súmrak tých mnohých bratov a sestier, ktorí nás predišli, myslime na náš súmrak, keď príde. A myslime na naše srdce a spytujme sa: „Kde je ukotvené moje srdce?“ Ak azda nie je dobre ukotvené, ukotvime ho tam na onom brehu, vo vedomí, že tá nádej nesklame, pretože Pán Ježiš nesklame.“

Na záver svätej omše Svätý Otec predniesol modlitbu za zosnulých a podľa miestneho zvyku požehnal hroby na cintoríne. Na záver vyzval veriacich, aby pamätali v modlitbe osobitne na obete tragédií migrantov, ktorí zahynuli či už na mori alebo na suchej zemi, a aby sa modlili aj za budúcnosť tých, ktorým sa podarilo uniknúť smrti, ale ako prisťahovalci sa nachádzajú v ťažkých podmienkach.

„Chcem sa tiež pomodliť osobitným spôsobom za tých našich bratov a sestry, ktorí zahynuli v týchto dňoch v snahe o vyslobodenie a dôstojnejší život. Videli sme fotografie, krutosť púšte, videli sme more, v ktorom sa toľkí potopili. Modlime sa za nich. A tiež sa modlime za tých, čo sa zachránili a v tejto chvíli sú v mnohých útulkoch, natlačení, s nádejou, že sa urýchlia zákonné postupy, aby sa mohli presunúť do ďalších, lepšie vyhovujúcich miest, do iných centier prijatia.“

Návšteva pápeža Františka na cintoríne Campo Verano sa uskutočnila 20 rokov od ostatnej návštevy pápeža na tomto mieste. Pápež Ján Pavol II. tu slávil svätú omšu 1. novembra spolu 12-krát, naposledy v roku 1993. V neskorších rokoch slávnosti predsedal spravidla vikár pre Rímsku diecézu.

Preklad: Jozef Bartkovjak SJ