Príhovor pápeža Františka sestrám klariskám v Assisi
Príhovor Svätého Otca klauzúrnym sestrám klariskám pri príležitosti návštevy Baziliky
sv. Kláry v Assisi 4. októbra 2013. Stretnutie sa uskutočnilo v chórovej
kaplnke baziliky. Myslel som si, že toto stretnutie bude, ako sme to mali dvakrát
v Castel Gandolfe, v kapitulnej sieni, len so sestrami, ale priznám sa vám, že nemám
odvahu poslať preč kardinálov... Urobíme to teda takto.
Veľmi vám ďakujem
za prijatie a za modlitby za Cirkev. Keď sestra v klauzúre zasvätí celý svoj život
Pánovi, nastáva premena, ktorú nikdy celkom nepochopíme. Podľa bežného uvažovania
by sme si mohli myslieť, že sa táto sestra izoluje, sama s Absolútnom, sama s Bohom,
že je to život asketický, kajúci. Taká cesta však neprislúcha katolíckej klauzúrnej
sestre, ba ani kresťanskej. Cesta vedie vždy cez Ježiša Krista! Ježiš Kristus je v
strede vášho života, vášho pokánia, vášho komunitného života, vašej modlitby, a aj
modlitby vo všeobecnosti. Táto cesta vedie k pravému opaku predstavy o nejakej asketickej
klauzúrnej sestre. Ak kráča cestou kontemplácie Ježiša Krista, modlitby a kajúcnosti
spolu s Ježišom Kristom, stáva sa hlboko ľudskou. Klauzúrne sestry sú povolané k tejto
hlbokej ľudskosti, takej ľudskosti, akú má Matka Cirkev, ľudskosti v porozumení všetkému,
čo súvisí so životom, vedieť pochopiť ľudské problémy, vedieť odpúšťať, vedieť prosiť
Pána za ľudí. Je to vaša ľudskosť. Vaša ľudskosť sa uberá touto cestou vtelenia Slova,
cestou Ježiša Krista. Čo je poznávacím znakom takejto sestry, ktorá je ľudská? Radosť!
To, keď je tu táto radosť. Je mi smutno, keď stretávam sestry, ktoré nie sú radostné.
Možno sa usmievajú, ale úsmevom letušky. Nie úsmevom radosti, ktorá vychádza z vnútra.
Stále s Ježišom Kristom. Keď som dnes počas svätej omše hovoril o Ukrižovanom
Kristovi, povedal som, že František ho kontemploval s jeho otvorenými očami, s otvorenými
ranami, so stekajúcou krvou. A toto je vaša kontemplácia: realita. Realita Ježiša
Krista. Nie abstraktné predstavy, pretože tie vysušujú rozum. Kontemplácia rán Ježiša
Krista. Ježiš si ich odniesol so sebou do neba a stále ich má! Toto je cesta ľudskosti
podľa Ježiša Krista: byť neustále s Ježišom, Bohočlovekom.
Preto je veľmi
pekné, keď ľudia prichádzajú do hovorne kláštora, prosia o modlitbu a rozprávajú o
svojich problémoch. Možno tá sestra nepovie nič mimoriadne, ale povie slová, ktoré
vychádzajú práve z rozjímania Ježiša Krista. Pretože sestra je, rovnako ako Cirkev,
na ceste preto, aby bola expertkou ľudskosti. Toto je vaša cesta, nie v prehnanej
duchovnosti! – Prichádza mi na myseľ ako príklad zakladateľka vašich konkurenčných
kláštorov, sv. Terézia. Keď za ňou prišla nejaká sestra s nejakými trápeniami, povedala
kuchárke: „Daj jej zajesť rezňa!“ – Buďte teda neustále s Ježišom, majte ľudskosť
Ježiša Krista. Slovo totiž prišlo v tele, Boh sa pre nás stal človekom. Toto vám dá
ľudskú svätosť – veľkú, krásnu a zrelú, materskú svätosť. Cirkev chce, aby ste boli
matkami. Matkami, ktoré dávajú život. Keď sa napríklad modlíte za kňazov, za seminaristov,
majte k nim materský vzťah. Modlitbou im pomáhajte, aby sa stávali dobrými pastiermi
Božieho ľudu. Ale nezabúdajte na rezeň svätej Terézie! Je to dôležité. Prvoradé je
teda byť stále s Ježišom Kristom. Rany Ježiša Krista, Pánove rany. Pretože je skutočnosťou,
že on ich mal a nechal si ich aj po Zmŕtvychvstaní.
Druhá vec, o ktorej vám
chcem v krátkosti povedať, je komunitný život. Odpúšťajte si, znášajte sa navzájom,
pretože život v spoločenstve nie je jednoduchý. Diabol využíva všetko, aby rozdeľoval.
Niekto povie: Ja nechcem nikoho ohovárať, ale... A začína rozdelenie. To nie je správne,
pretože to nikam nevedie, iba k nejednote. Pestujte medzi sebou priateľstvo, rodinný
život, vzájomnú lásku. Kláštor nemá byť očistec, ale rodina. Problémy sú a budú, ale
rovnako ako v rodine je nutné s láskou hľadať riešenie. Nemožno niekoho zničiť, aby
sa niečo vyriešilo! A žiadne závodenie! Starajte sa o život spoločenstva, pretože
keď komunita žije ako rodina, je v jej strede Duch Svätý.
Chcel som vám povedať
tieto dve veci – po prvé neustála kontemplácia, stále spojenie s Ježišom – Bohom a
Človekom. A ďalej komunitný život, vždy so širokým srdcom. Prepáčiť, všetko znášať,
nevystatovať sa, zo srdca sa usmievať. Znamením toho všetkého je radosť. Vyprosujem
pre vás túto radosť, ktorá sa rodí zo skutočnej kontemplácie a z pekného života spoločenstva.
Ďakujem! Ďakujem za vaše prijatie. A prosím, nezabúdajte sa za mňa modliť, buďte také
láskavé. Pred požehnaním sa ešte pomodlime k Panne Márii: Zdravas Mária...