P. Peter Dufka SJ: Duchovné vedenie

Mesiac október sa nesie v znamení začiatku nového akademického roku na vysokých školách. Vysokoškolské štúdium ma inú podobu než štúdium na stredných školách. Najmä vo svojej záverečnej fáze spočíva v individuálnom výskume,
písaní a obhajobe diplomovej práce. Ide skôr o dialogický charakter štúdia, kde pedagóg už natoľko nekontroluje naštudovanú látku. Systematické štúdium sa predpokladá ako niečo samozrejmé. Školiteľ sa snaží študenta viesť, sprevádzať ho pri výskume, ktorý je i pre samotného profesora niečím novým, originálnym a bezprostredne súvisí s odborným rastom budúceho špecialistu.

I v duchovnej oblasti je to podobné. Po základnej náboženskej formácii by mal dospievajúci človek prejsť k osobnej duchovnej formácii, kde sa v dialógu s odborníkom sám postupne spoznáva a objavuje i svoje budúce povolanie. I tu potrebuje vedenie, ktoré má individuálny charakter a súvisí s duchovným rastom. Duchovný vodca nie je človek, ktorý všetko vie a veľkodušne rozdáva zo svojej múdrosti, ale je to niekto, kto predovšetkým počúva, chápe a v citlivom rozhovore pomáha odhaľovať zámery, ktoré má Boh s dotyčným človekom. Duchovný vodca alebo sprievodca nemusí byť kňaz, ale musí byť človekom modlitby, ktorému nechýbajú duchovné skúsenosti. Aké sú vlastnosti duchovného sprevádzania, ktoré potrebujeme, ale ktoré by sme si i my sami mali postupne osvojiť a poskytnúť iným?

Prvou vlastnosťou duchovného vodcu je otcovstvo. Duchovný vodca alebo sprievodca sa v kresťanskej tradícii označoval viacerými výrazmi, ktoré nám bližšie naznačujú jeho pravú úlohu. Najčastejším spomedzi týchto výrazov je označenie otec, pretože vďaka nemu sa rodí duchovný život osôb, ktoré sprevádza. Používali sa však i iné výrazy, ktoré označovali jeho ďalšie úlohy, ako napríklad presbyteros (starší), pretože obyčajne išlo o osobu istého veku; didascalos – pretože jeho úlohou bolo vyučovať. Jestvujú i ďalšie grécke výrazy, ktoré označovali jeho poslanie narovnávať, napriamovať - korigovať a viesť.

Oslovenie otec sa ujalo i napriek tomu, že Matúšovo evanjelium obsahuje vetu: „Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský“ (Mt 23, 9). Týmto oslovením sa totiž podstatne vzdávala úcta nebeskému Otcovi. Skúsenosť obmedzenej ľudskej dobroty tak spontánne viedla k vzdávaniu chvály jedinému zdroju všetkej dobroty, ktorým je Boh. Z tohto oslovenia teda vyplýva ďalšia vlastnosť potrebná pre duchovné sprevádzanie, a to prirodzená ľudská dobrota. Túžba po zážitku dobra, túžba mať otca, je tak hlboko vpísaná do prirodzenosti človeka, že označenie páter a túžba po otcovstve sa nachádza i v mimokresťanskom prostredí. Pri štúdiu nápisov v egyptských sarkofágoch sa objavila zvláštna tendencia, ktorá poukazovala na to, že „mŕtvy sa premení na dieťa, aby zažil radosť z otcovskej a materskej starostlivosti“. A tak jestvuje univerzálna túžba človeka stať sa dieťaťom a takto byť obklopený dobrotou a starostlivosťou.

Sv. Bazil na jednom mieste svojich konštitúcií píše, že jestvujú bratia a sestry, prostredníctvom ktorých Duch Svätý dáva dar duchovného vedenia. Je to vzácny dar, pretože títo ľudia na nás hľadia pohľadom dobroty a lásky, ktorú má Boh voči nám. Podľa niektorých autorov je k duchovnému sprevádzaniu potrebný dar slova, schopnosť zachytiť, vystihnúť a pravdivo pomenovať problém, ale tento dar je úzko prepojený s citlivou láskou. V jednej z apoftegiem pátrov sa nachádza nasledovný rozhovor dvoch duchovných vodcov: Jeden sa pýta druhého: Prečo dnes jestvujú ľudia, ktorí sú schopní tvrdej askézy, avšak nedosiahnu tie dary a milosti, ako askéti minulosti? Druhý mu odpovedá: Lebo v minulosti askéti sprevádzali im zverené osoby vzťahom lásky, a preto ich dokázali viesť k výšinám. Dnes je skutočnej lásky veľmi málo. Preto nejeden duchovný vodca vedie svojich blížnych smerom nadol, a preto ani nedosiahnu potrebné dary a milosti.

Druhou vlastnosťou duchovného vodcu je neustála práca na sebe. Gregor Nisský zdôrazňuje, že každý by sa mal stať duchovným otcom seba samého. Ide o neustálu formáciu nás samotných. Nič nie je ľahšie, hovorí, ako viesť len prostredníctvom slov. Je však potrebné viesť skutkami. Kto koná inak, využíva svoju moc nie pre dobro iných, ale pre svoje vlastné chúťky – pre vlastné potešenie. A preto dáva radu: „Skôr, než nie je pokoj dobre a natrvalo ustálený v tvojom vnútri, nezameň zbrane za poľnohospodárske stroje“. Až keď si si podriadil všetky zlé náklonnosti a vášne, až po ukončení všetkých bitiek v sebe samom (nech by prichádzali odkiaľkoľvek), až vtedy sa môžeš venovať formácii a vedeniu iných ľudí. Pokiaľ v
tebe pretrváva vojna proti zmyslovým žiadostiam, treba zbrane namierené proti nim držať pevne v rukách. A sv. Saba podotýka: „Ak bývaš v dome, ktorý nemá stabilitu, bolo by riskantné prijímať hostí, a tak riskovať ich životy“. Sv. Simeon Nový Teológ k tomu ešte dodáva: „Nič nie je ťažšie, ako vykonávať úlohu duchovného vodcu“. Podľa neho je to umenie umení, ktoré si vyžaduje neustálu námahu. Pri usmerňovaní a uzdravovaní iných ľudí vodca totiž riskuje, že utŕži zranenie. Toto riziko je však potrebné podstúpiť, nakoľko duchovné vedenie postupne vedie k odhaleniu všetkých trikov nepriateľa zverenej duše, ktorý nezostane pasívny ani voči človeku, ktorý ho pomáha odhaliť.

Treťou vlastnosťou duchovného vodcu je duchovné rozlišovanie. Od duchovného otca sa očakáva schopnosť rozumieť duši človeka a citlivo sa jej vedieť dotýkať. Niektorí duchovní otcovia mali známy dar kardiognózie – t. j. schopnosti čítať v ľudských srdciach. Tento dar sa spájal i so schopnosťou rozlišovať (diakcriticos). Sv.
Maxim
Vyznávač vidí práve v tomto poznanie, ktoré sa nedosahuje prostredníctvom štúdia, ale možno ho získať čistotou duše. Ak je duša čistá, Boh sám do nej vchádza a usmerňuje jej hnutia. Posiela svojich anjelov, ktorí našepkávajú dobré a pekné veci.

Veľmi dôležitá oblasť, ktorá je zverená duchovnému vedeniu, je rozlišovanie duchov. I keď duchovní otcovia nepoznali modernú psychológiu, dobre poznali to, čo sa dnes nazýva podvedomím. Podľa nich mnohé vášne zostupujú do našej duše, ale unikajú našej pozornosti. Pokušenia nepriateľa našej duše ich však znenazdajky zobúdzajú. Sv.
Maxim
Vyznávač zdôrazňuje, že v hĺbke nášho vnútra sú temné sily budiace hrôzu, ktoré zasahujú do oblasti našej psychiky. Moderní psychológovia odmietajú nazývať tieto sily démonmi alebo duchmi, avšak hovoria o poruchách alebo negatívnych impulzoch.

Evaglio, ktorý mal obavy hovoriť veľa o nečistom duchu, naznačuje jeho dvojakosť. Akýkoľvek návrh, ktorý sa objaví v našom vedomí, je potrebné v pokoji rozlíšiť s osobitnou pozornosťou voči elementom, ktoré ho sprevádzajú. Táto pozornosť je potrebná k tomu, aby sme zbytočne nemali obavy a strach zo zla tam, kde ho niet. Je však potrebné rozlišovať medzi oblasťou psychiky, ľudskosti, racionality a
efektívnosti. Je potrebné skúmať i to, či naša reakcia má pôvod vonkajší alebo vnútorný, duchovný.

Milí priatelia, otcovstvo, alebo materstvo, neustála práca na sebe a duchovné rozlišovanie sú vlastnosti duchovného vedenia, ktoré potrebujeme k nášmu ďalšiemu duchovnému napredovaniu. Sú to však i vlastnosti, ktoré by sme si mali i my sami postupne osvojiť a poskytnúť iným.