Odpoveď pápeža Františka na otázky mladých v Assisi
Svätý Otec František sa pri pastoračnej návšteve Assisi 4. októbra
2013 stretol s mladými na námestí pred Bazilikou Panny Márie, Kráľovnej anjelov.
Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca, v ktorom odpovedal na štyri otázky,
ktoré mu vopred zaslali.
Drahí mladí z Umbrie, dobrý večer!
Ďakujem
vám, že ste sem prišli, ďakujem vám za túto slávnosť! A rovnako vám ďakujem za vaše
otázky, ktoré sú veľmi dôležité.
Teší ma, že prvú otázku predložil mladý
pár. Je to pekné svedectvo! Dvaja mladí, ktorí si už vybrali, ktorí
sa s radosťou a odvahou rozhodli založiť si rodinu. Je to tak, je naozaj pravda, že
budovať si rodinu si vyžaduje odvahu! Vaša otázka, milí mladomanželia, sa spájas otázkou povolania. Čo je to manželstvo? Je to skutočné
a osobitné povolanie, ako je aj kňazstvo a rehoľný život. Dvaja kresťania,
ktorí sa zoberú, rozoznali v ich príbehu lásky pozvanie od Pána, poslanie vytvoriť
z dvoch, muža a ženy, jedno telo, jeden život. Sviatosť manželstva zahalí túto lásku
Božou milosťou, upevní ju v samotnom Bohu. S týmto darom, s touto istotou povolania,
možno bezpečne vykročiť, nebáť sa ničoho, za jej pomoci možno spoločne čeliť všetkému!
Spomeňme
si teraz na našich rodičov, našich starých rodičov a prastarých rodičov: zosobášili
sa v podmienkach oveľa jednoduchších, ako sú tie naše, niektorí v čase vojny alebo
krátko po vojne; niektorí emigrovali, podobne, ako aj moji rodičia. Kde nachádzali
silu? Nachádzali ju v istote, že Pán je s nimi, že rodinu Boh požehnáva skrze sviatosť
manželstva a že požehnané je aj poslanie rodiny privádzať na svet deti a vychovávať
ich. S týmito istotami zvládali aj tie najťažšie životné skúšky. Tieto istoty boli
síce jednoduché, ale pravdivé, vytvárali podporné stĺpy pre ich lásku. Ich život nebol
ľahký, sprevádzali ho problémy, mnoho problémov. Ale tieto jednoduché istoty im pomáhali
napredovať. Podarilo sa im vytvoriť peknú rodinu, darovať život a vychovať deti.
Drahí
priatelia, takýto morálny a duchovný základ je potrebný pre budovanie dobra, ktoré
takto dokáže pevne obstáť! Dnes už viac tento základ negarantujú rodiny a spoločenské
tradície. Naopak, spoločnosť, do ktorej ste sa narodili, uprednostňuje právo jednotlivca
pred právom rodiny; vzťahy, ktoré trvajú len dovtedy, kým sa neobjavia ťažkosti, a
preto sa o vzťahoch párov, o manželských a rodinných vzťahoch často hovorí povrchným
a zavádzajúcim spôsobom. Stačí sledovať niektoré televízne programy, a hneď pobadáme
tento hodnotový systém! Koľkokrát si duchovní pastieri, a aj ja som sa s tým viackrát
stretol, po otázke párom, ktoré sa chcú zosobášiť: „Viete, že manželstvo je na celý
život?“, vypočujú takúto odpoveď: „Jaj, no my sa veľmi ľúbime, ale... ostaneme spolu
pokiaľ bude trvať naša láska. Keď sa vytratí, každý sa poberie svojou stranou.“ Toto
je egoizmus: keď nič necítim, seknem s manželstvom a zabudnem na to, že je to „jedno
telo“, ktoré nemožno rozdeliť. Zosobášiť sa predstavuje riziko, je to riskantné! To
čo nás ohrozuje, je egoizmus, pretože v každom z nás sa ukrýva rozpoltená osobnosť.
Jedna nám hovorí: „Som slobodný a ide mi o toto...“ Druhá nám zase hovorí: „Ja, mne,
so mnou, pre mňa...“ Egoizmus, ktorý sa zakaždým točí okolo seba a nevie sa otvoriť
ostatným. Ďalší problém predstavuje táto kultúra provizória, podľa ktorej sa zdá,
akoby nič nebolo definitívne. Všetko je provizórne. Ako som to už spomenul, „len pokiaľ
trvá láska.“ Raz som počul jedného seminaristu, veľmi šikovného, ako povedal: „Chcem
sa stať kňazom, ale len na desať rokov. Potom si to ešte premyslím.“ Toto je kultúra
provizória! Ježiš nás predsa nezachránil provizórne, zachránil nás navždy, definitívne!
Avšak
Duch Svätý vždy dáva zrod novým odpovediam vzhľadom na nové potreby! A tak v Cirkvi
vzrástla ponuka príprav pre snúbencov, kurzov prípravy na manželstvo, skupinky mladých
párov vo farnostiach, rodinné hnutia... Tieto sú obrovským bohatstvom! Sú oporným
bodom pre každého: pre mladých, ktorí hľadajú; pre páry nachádzajúce sa v kríze; pre
rodičov, ktorí sa trápia pre svoje deti a naopak. Všetkým nám pomáhajú! Sú tu ďalej
tiež rozličné spôsoby prijatia, ako pestúnska starostlivosť, adopcia, domovy náhradných
rodín rôznych typov... Fantázia - dovolím si použiť toto slovo - fantázia Ducha Svätého
nepozná hraníc, je ale tiež veľmi konkrétna! Chcel by som vám preto povedať, aby ste
sa nebáli urobiť v živote definitívne rozhodnutia, aby ste nemali
strach ich urobiť. Koľkokrát som si vypočul matky, ktoré mi hovorili: „Otče, mám tridsaťročného
syna a on nie a nie sa oženiť: neviem, čo mám robiť. Má krásnu snúbenicu, ale je nerozhodný.“
- „Ale pani, tak mu jednoducho prestaňte žehliť košele!“ – Tak je to! Nemajte strach
urobiť definitívne rozhodnutia, ktorým je aj manželstvo: prehlbujte vašu lásku, rešpektujte
jej načasovanie a jej prejavy, modlite sa a pripravte sa dobre, ale majte tiež dôveru,
že Pán vás nikdy neopustí! Nechajte ho vojsť do vášho domu ako člena rodiny, on vám
bude vždy oporou.
Rodina je povolanie, ktoré Boh vpísal do prirodzenosti muža
a ženy, ale je tu aj ďalšie povolanie, ktoré ho dopĺňa: povolanie k celibátu
a k panenstvu pre nebeské kráľovstvo. Je to povolanie, ktorým
žil aj samotný Ježiš. Ako ho rozpoznať? Ako ho nasledovať? Toto je v poradí tretia
otázka, ktorú ste mi položili. Niektorí z vás si možno teraz hovoria, aký je ten biskup
šikovný! Položili sme mu otázky a on už má pripravené všetky odpovede, dokonca napísané!
- Dostal som tieto otázky niekoľko dní vopred, preto sú mi už známe. Odpoviem vám
prostredníctvom dvoch základných prvkov, ako rozpoznať toto povolanie ku kňazstvu
alebo k zasvätenému životu: modliť sa akráčať
v Cirkvi. Tieto dve veci patria k sebe, sú navzájom prepojené. Na začiatku
každého povolania k zasvätenému životu je vždy silné zakúsenie Boha, skúsenosť, na
ktorú sa nezabúda, ktorú si zapamätáme na celý život! Skúsenosť, akú mal aj František.
Nedá sa s tým však nejako kalkulovať alebo si to naplánovať. Boh má pre nás vždy prekvapenia!
Je to Boh, kto povoláva. Je ale dôležité, aby sme udržiavali každodenný vzťah
s ním, načúvali mu v tichosti pred svätostánkom i v našom vnútri, zhovárali sa s ním
a pristupovali k sviatostiam. Mať takýto rodinný vzťah s Pánom, to je akoby sme mali
vždy otvorené okno nášho života, aby nám mohol dal počuť svoj hlas, to, čo od nás
žiada. Bolo by pekné vypočuť si takéto niečo od vás, vypočuť si tu prítomných kňazov,
rehoľné sestry... Bolo by to nádherné, pretože každý príbeh je jedinečný, ale všetky
vychádzajú zo stretnutia, ktoré dáva osvietenie do hĺbky, ktoré sa dotýka nášho srdca
a zahŕňa celého človeka: city, intelekt, zmysly, všetko. Vzťah s Bohom sa netýka len
časti nás samých, týka sa všetkého. Je to láska taká veľká, taká krásna a taká opravdivá,
že si zasluhuje všetko a zaslúži si všetku našu dôveru. Je tu ešte jedna vec, ktorú
by som chcel jasne zdôrazniť, zvlášť v dnešný deň: panenstvo pre Božie kráľovstvo
neznamená vysloviť „nie“. Znamená vysloviť „áno“! Samozrejme, obsahuje aj vzdanie
sa manželského zväzku a vlastnej rodiny, ale jeho základ tvorí to „áno“, ktoré je
odpoveďou na Kristovo absolútne „áno“ voči nám. A toto „áno“ nás robí plodnými.
Tu
v Assisi však nie sú potrebné slová! Je tu František, je tu Klára, oni rozprávajú!
Ich charizma sa aj naďalej prihovára mnohým mladým na celom svete: chlapcom a dievčatám,
ktorí zanechávajú všetko, aby nasledovali Ježiša na ceste evanjelia.
Evanjelium.
Chcel by som použiť slovo „evanjelium“ ako odpoveď na ďalšie dve otázky,
ktoré ste mi položili, a teda na druhú a štvrtú. Jedna sa týka
angažovanosti v sociálnej oblasti v tomto čase krízy, ktorá ohrozuje nádej, a ďalšia
sa týka evanjelizácie, prinášania Ježišovo posolstva ďalším. Pýtali ste sa ma: Čo
môžeme urobiť my? Ako môžeme prispieť v tomto smere?
Tu v Assisi, v blízkosti
Porciunkuly, sa mi zdá akoby som počul hlas sv. Františka, ktorý nám opakuje: „Evanjelium,
evanjelium!“. Hovorí to aj mne, vlastne, v prvom rade mne. Hovorí mi: „Pápež František,
buď služobníkom evanjelia!“ Ak sa mi nepodarí byť služobníkom evanjelia, môj život
nebude stáť za nič!
Ale evanjelium, drahí priatelia, nie je len o náboženstve,
je o človeku, o celom človeku, hovorí o svete, spoločnosti, ľudskej civilizácii. Evanjelium
je posolstvom Božej spásy pre ľudstvo. Keď však hovoríme o „spásonosnom posolstve“,
nie je to iba akýsi rečnícky zvrat, nie sú to iba jednoduché či prázdne slová, ktorých
je dnes tak veľa! Ľudstvo naozaj potrebuje spásu! Každodenne to vidíme, keď listujeme
noviny alebo počúvame správy v televízii; ale vidíme to aj okolo nás, v ľuďoch, situáciách...
a vidíme to aj na nás samých! Každý z nás potrebuje, aby bol spasený! Sami to nedokážeme,
potrebujeme spásu! Spásu pred čím? Pred zlom. Zlo pôsobí, robí si svoju prácu. Ale
zlo nie je neprekonateľné a kresťan zoči-voči zlu nerezignuje. A vy, mladí, chcete
rezignovať pred zlom, neprávosťami, ťažkosťami? Tak chcete alebo nechcete? [Mladí
odpovedajú: Nie!] Tak potom dobre, to sa mi páči. Našim tajomstvom je, že Boh
je väčší ako zlo, a toto naozaj platí: Boh je nekonečná láska, milosrdenstvo, ktoré
nepozná hraníc, a táto Láska premohla zlo až do koreňa Ježišovou smrťou a vzkriesením.
Toto je evanjelium, toto je tá Dobrá zvesť: Božia láska zvíťazila! Kristus zomrel
na kríži za naše hriechy a vstal z mŕtvych. S ním dokážeme bojovať so zlom a každý
deň nad ním víťaziť. Veríme tomu, či nie? [Mladí odpovedajú: Áno!] Toto „áno“
však musíte uplatňovať aj v živote! Ak verím, že Ježiš premohol zlo a spasil ma, musím
Ježiša nasledovať, musím ísť Ježišovou cestou po celý život.
A tak evanjelium,
toto spásonosné posolstvo, má dva ciele, ktoré sú navzájom prepojené. Prvým je prebudiť
vieru, a toto je evanjelizácia. Druhým je meniť svet podľa Božieho plánu, a toto je
pôsobenie kresťanov na spoločnosť. Nie sú to však dve navzájom oddelené veci, sú jediným
poslaním: prinášanie evanjelia dosvedčovaného naším životom premieňa svet! Toto je
tá cesta: prinášať evanjelium svedectvom nášho života.
Pozrime sa na Františka:
on konal obe tieto veci mocou jediného evanjelia. František priniesol rast viery,
obnovil Cirkev; a zároveň obnovil spoločnosť, urobil ju bratskejšou, ale vždy vďaka
evanjeliu, vydávaním svedectva. Viete, čo raz František povedal svojim spolubratom?
„Vždy ohlasujte evanjelium, a ak to bude nutné, tak aj slovami!“ - Ale ako? Dá sa
ohlasovať evanjelium bez slov? - Áno, dá. Vydávaním svedectva! Najprv svedectvo, potom
slová! Ale vždy je potrebné svedectvo!
Mladí z Umbrie: robte tak aj vy! Dnes
vám v mene sv. Františka hovorím: Nemám zlato, ani striebro, ale niečo oveľa cennejšie,
Ježišovo evanjelium. Vykročte s odvahou! S evanjeliom v srdci a v rukách, buďte
svedkami viery vaším životom. Prinášajte Krista do vašich domovov, ohlasujte ho medzi
vašimi priateľmi, prijímajte ho a slúžte mu v chudobných. Prinášajte Umbrii posolstvo
života, pokoja a nádeje! Vy to dokážete!“
Svätý Otec sa potom s mladými
pomodlil Otče náš a udelil im svoje požehnanie. Pri rozlúčke
nezabudol pripomenúť: