Assisi: Slová pápeža kňazom, zasväteným a členom pastoračných rád

Stretnutie pápeža Františka s kňazmi, zasvätenými a členmi pastoračných rád diecézy v Katedrále sv. Rufína. Uskutočnilo sa 4. októbra 2013 o 15.30 v rámci jeho pastoračnej návštevy Assisi.

Drahí bratia a sestry diecézneho spoločenstva, pekné popoludnie!

Ďakujem vám za vaše prijatie, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, laici zaangažovaní v pastoračných radách! Aké nevyhnutné sú pastoračné rady! Biskup nemôže viesť diecézu bez pastoračných rád, farár nemôže viesť farnosť bez pastoračnej rady. Toto je zásadne dôležité! [potlesk] Sme v katedrále. Tu sa uchováva krstiteľnica, kde boli pokrstení svätý František a svätá Klára, v tom čase bola táto krstiteľnica v kostole Panny Márie. Spomienka na krst je stále dôležitá! Krst je naše zrodenie ako detí Matky Cirkvi. Chcel by som vám položiť otázku: Kto z vás pozná dátum svojho krstu? Len niekoľkí... Takže máte domácu úlohu. Mama, otec, povedz mi: Kedy som bol pokrstený? Je to dôležité, pretože je to deň nášho narodenia ako Božích detí.

Jeden Duch, jeden krst, v rôznorodosti chariziem a služieb. Aký veľký dar je byť Cirkvou, patriť k Božiemu ľudu! Všetci sme Božím ľudom. V súlade, v jednote rozdielností, čo je dielom Svätého Ducha, pretože Duch Svätý je súlad a vytvára súlad. Je to jeho dar a musíme byť otvorení jeho prijatiu.

Biskup je strážcom tohto súladu. Biskup je strážcom tohto daru harmónie v rozmanitosti. Z tohto dôvodu pápež Benedikt XVI. chcel, aby pastoračná činnosť v pápežských františkánskych bazilikách bola začlenená do diecéznej. Pretože on musí vytvárať súlad, je to jeho úloha, jeho povinnosť a jeho povolanie. On má na to špeciálny dar. Som rád, že kráčate správne touto cestou, v prospech všetkých, v pokojnej spolupráci a povzbudzujem vás, aby ste pokračovali. Pastoračná návšteva, ktorá sa skončila nedávno, a diecézna synoda, na ktorú sa pripravujete, sú intenzívne okamihy vzrastu tejto Cirkvi, ktorú Boh požehnal zvláštnym spôsobom. Cirkev rastie, ale nie vďaka obracaniu iných na vieru: nie, nie! Cirkev sa nerozširuje vďaka prozelytizmu. Cirkev rastie pre príťažlivosť, príťažlivosť svedectva, ktoré každý z nás vydáva Božiemu ľudu. [potlesk]

Teraz by som chcel stručne poukázať na niektoré aspekty života vášho spoločenstva. Nechcem povedať niečo nové, ale utvrdiť vás v tom najdôležitejšom, čo charakterizuje životnú cestu vašej diecézy.

1. Prvou vecou je načúvať Božiemu slovu. Cirkev je toto: je spoločenstvo – to povedal biskup. Je spoločenstvom, ktoré s vierou a láskou počúva Pána, ktorý hovorí. Pastoračný plán, ktorý spolu žijete, zdôrazňuje práve tento základný rozmer. Je to Božie slovo, čo vzbudzuje, vyživuje a regeneruje vieru. Je to Božie slovo, ktoré sa dotýka sŕdc a obracia ich k Bohu a k jeho logike, ktorá je taká odlišná od našej. Je to Božie slovo, ktoré neustále obnovuje naše komunity... Myslím, že všetci sa môžeme trochu polepšiť v tomto ohľade. Stať sa viac poslucháčmi Božieho slova, aby sme boli menej bohatí na naše slová a viac obohatení jeho slovami. [potlesk]

Myslím na kňaza, ktorý má úlohu kázať. Ako môže kázať, ak predtým neotvoril svoje srdce, nepočúval v tichu Božie slovo? Preč s tými nekonečnými, nudnými homíliami, [potlesk] z ktorých sa nedá ničomu rozumieť! Toto je pre vás?

Myslím na otca a mamu, ktorí sú prvými pedagógmi. Ako môžu vychovávať, ak ich svedomie nie je osvietené Božím slovom, ak sa ich spôsob myslenia a konania neriadi týmto slovom? Aký príklad môžu dať svojim deťom? Toto je dôležité, pretože potom sa otec a mama žalujú: ‚Tento syn...‘ Ale čo ty? Aké svedectvo si mu dal? Ako si s ním hovoril? Cez Božie slovo, alebo cez slovo z televíznych novín? [potlesk] Otec a matka musia hovoriť Božie slovo!

A myslím na katechétov, na všetkých vychovávateľov. Ak ich srdce nie je rozohrievané Slovom, ako môžu rozohriať srdcia druhých, detí, mládeže, dospelých? Nestačí čítať Sväté písmo, musíme načúvať Ježišovi, ktorý v ňom hovorí. Je to skutočne Ježiš, kto hovorí cez Sväté písmo. Musíme byť anténami, ktoré prijímajú, sú naladené na Božie slovo, aby sme mohli byť anténami, ktoré vysielajú! Prijímame a vysielame. A je to Duch Boží, ktorý udržiava živosť Svätého písma, umožňuje pochopiť ho do hĺbky, v jeho pravom a plnom zmysle! Položme si otázku, ako jednu z otázok pred blížiacou sa synodou: Aké miesto má Božie slovo v mojom živote, v živote každého dňa? Som naladený na Boha, alebo na množstvo slov o móde alebo o mne samom? Je to otázka, ktorú si musí položiť každý z nás.

2. Druhý aspekt je kráčať. Je to jedno zo slov, ktoré rád používam, keď hovorím o kresťanovi a o Cirkvi. Ale pre vás má zvláštny význam. Začínate diecéznu synodu a synoda znamená kráčať spolu. Myslím, že toto môže byť naozaj najkrajšia skúsenosť, akú môžeme zažiť: patriť k jednému ľudu na ceste, na ceste dejinami spolu so svojím Pánom, ktorý kráča uprostred nás! Nie sme izolovaní, nekráčame sami, sme súčasťou jediného Kristovho stáda a on kráča spolu s nami.

Tu stále myslím na vás kňazov, a dovoľte mi, aby som sa zaradil medzi vás. Čo by mohlo byť pre nás krajšie, ako kráčať s naším ľudom? Je to pekné! Keď si myslím na tých farárov, ktorí poznali svojich ľudí z farnosti po mene a chodievali ich vyhľadať, [potlesk] tak ako mi to aj jeden povedal: „Poznám aj mená psov v každej rodine!“ Ešte aj to meno psa poznali. Aké pekné to bolo, všakže? Čo môže byť krajšie? Často to opakujem: Kráčajme s naším ľudom, niekedy vpredu, niekedy uprostred, niekedy vzadu. [potlesk] Vpredu, aby sme spoločenstvo viedli, uprostred na povzbudenie a podporu, vzadu, aby sme ho udržali pohromade, aby nikto nezostal veľmi, veľmi vzadu, aby ho udržali pohromade a tiež z iného dôvodu: Lebo ľudia majú ‚cit‘! Zmysel pre nachádzanie nových ciest pre napredovanie, majú ‚cit pre vieru‘ – ‚sensus fidei‘, ako hovoria teológovia. Čo môže byť krajšie? A na synode musíme mať aj to, čo hovorí Svätý Duch laikom, Božiemu ľudu, všetkým.

Ale najdôležitejšie je kráčať spolu, pracovať spolu, pomáhať si navzájom, žiadať o prepáčenie, uznať vlastné chyby a prosiť o odpustenie, ale tiež prijať ospravedlnenie ostatných a odpustiť – aké je to dôležité! Občas myslím na manželstvá, ktoré sa po mnohých rokoch rozpadajú. ‚Nerozumieme si, vzdialili sme sa‘ Možno nevedeli poprosiť načas o prepáčenie. Možno nevedeli včas odpustiť. Novomanželom stále dávam túto radu: Hádajte sa, koľko chcete. Ak lietajú taniere, nech si lietajú. Ale nikdy neukončite deň bez zmierenia! Nikdy! [potlesk] Ak sa manželstvá naučia povedať ‚Prepáč, bol som unavený‘, alebo prejaviť malé gesto pokoja a každý deň začínať život odznovu, toto je také malé pekné tajomstvo, ako predchádzať tým bolestným rozlukám. Aké je dôležité kráčať spolu bez náhlenia sa dopredu, bez nostalgie za minulosťou. A počas putovania sa spolu rozprávame a takto sa navzájom spoznávame, rastieme ako rodina. Tu sa pýtajme sami seba: Ako kráčame? Ako napreduje život našej diecézy? Kráčame pospolu? A čo robím ja pre to, aby diecéza naozaj kráčala pospolu? Nechcel by som tu otvárať tému klebetenia, ale vy viete, že klebety vždy rozdeľujú, či nie? [potlesk]

3. Teda počúvať a kráčať; a tretí aspekt je misionársky: ohlasovať až po periférie. Aj toto som zobral z vašich pastoračných projektov. Váš biskup mi o nich nedávno hovoril. Chcem to však zdôrazniť aj preto, lebo ide o prvok, ktorý som intenzívne prežíval v Buenos Aires: dôležitosť vyjsť druhým v ústrety, na periférie, ktorými sú miesta, ale nadovšetko osoby v osobitných životných situáciách. Je to prípad diecézy, ktorú som mal predtým, Buenos Aires: tou perifériou, ktorá mi spôsobovala veľkú bolesť bolo, že som nachádzal v rodinách strednej vrstvy deti, ktoré nevedeli urobiť znak kríža. Toto je periféria, či nie? Pýtam sa vás: Sú tu v tejto diecéze deti, ktoré sa nevedia prežehnať? Pouvažujte nad tým. Toto sú skutočné existenciálne periférie, kde chýba Boh.

V prvom zmysle slova sú perifériou tejto diecézy tie jej oblasti, ktorým hrozí, že sa dostanú na okraj, mimo centra pozornosti. Ale sú to aj ľudia, ľudské osudy, poznačené skutočným nezáujmom a pohŕdaním. Sú to ľudia, ktorí sú možno fyzicky blízko
„centra“, ale duchovne sú vzdialení.

Nebojte sa vychádzať von, v ústrety týmto ľuďom a týmto situáciám. Nenechajte sa zablokovať predsudkami, zvyklosťami, strnulosťou v myslení alebo v pastorácii, známym ‚vždy sa to robilo takto!‘ Na periférie však môžeme ísť jedine vtedy, ak nesieme Božie slovo vo svojom srdci a ak kráčame s Cirkvou, ako svätý František. Inak prinášame sami seba a nie Božie slovo, a to nie je dobré, to nikomu nepomôže! Nie my zachraňujeme svet, je to naozaj Pán, ktorý ho zachraňuje!

Takže, milí priatelia, nedal som vám nové recepty. Nemám ich a neverte tým, ktorí hovoria, že ich majú. Neexistujú. Ale všimol som si na putovaní vašej cirkvi krásne a dôležité aspekty, ktoré je potrebné rozvíjať a v ktorých vás chcem utvrdiť. Počúvať Slovo, bratsky spoločne kráčať, ohlasovať evanjelium na perifériách! Pán nech vám žehná, Panna Mária nech vás ochraňuje a sv. František nech vám všetkým pomáha, aby ste prežívali radosť z toho, že ste učeníkmi Pána! Ďakujem.

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ