Pápež na stretnutí s chudobnými v Assisi: Zrieknime sa ducha sveta

Príhovor pápeža Františka v Assisi počas stretnutia s chudobnými, o ktorých sa stará miestna Charita. Stretnutie sa konalo v „Sala della Spogliazione“, na mieste spojenom s historickou udalosťou Františkovho zrieknutia sa odevu a všetkého svojho vlastníctva.

Môj brat biskup povedal, že je to po prvýkrát za 800 rokov, že sem prichádza pápež. V týchto dňoch sa v novinách a iných médiách fantazírovalo: „Pápež tam ide Cirkev urobiť chudobnou!“ „Čoho sa Cirkev vzdá?“ „Zoblečie rúcha biskupov, kardinálov, odhalí sám seba“. Toto je dobrá príležitosť pozvať Cirkev, aby sa zriekala. Ale Cirkev, to sme my všetci. Všetci sme od krstu Cirkvou a všetci musíme kráčať Ježišovou cestou. Aj on sám prešiel cestou odriekania. Stal sa sluhom, služobníkom, dobrovoľne prijal uponíženie až po kríž. A ak chceme byť kresťanmi, neexistuje iná cesta. ‚Ale nemôžeme urobiť kresťanstvo trochu ľudskejším?‘ – hovoria – ‚bez kríža, bez Ježiša, bez zriekania sa?‘ Týmto spôsobom by sme sa stali kresťanmi ako cukrovinky, ako krásne torty, ako pekné sladkosti! Pekné, ale to nie sú opravdiví kresťania! Niekto povie: ‚Ale čoho sa má Cirkev zrieknuť?‘ Dnes sa musí zrieknuť veľmi vážneho nebezpečenstva, ktoré ohrozuje každého človeka v Cirkvi, všetkých: nebezpečenstva svetskosti. Kresťan nemôže žiť podľa ducha sveta. Svetskosť nás privádza k márnosti, arogancii, pýche. A toto je bôžik, nie Boh! Je to modla! A modlárstvo je najťažším hriechom!

Keď médiá hovoria o Cirkvi, domnievajú sa, že Cirkev, to sú kňazi, rehoľné sestry, biskupi, kardináli a pápež. Ale Cirkev, to je každý z nás, ako som už povedal. A my všetci sa musíme zbavovať tejto svetskosti, tohto ducha, ktorý je v rozpore s duchom blahoslavenstiev, v rozpore s Ježišovým duchom. Svetskosť nám škodí. Aké smutné je vidieť svetáckeho kresťana, zabezpečeného – ako sa domnieva – istotou, ktorú mu dáva viera a tiež zabezpečeného istotou, ktorú mu dáva svet. Nedá sa pokrivkávať na dve strany. Cirkev – my všetci – sa musí zbaviť svetskosti, ktorá vedie k márnivosti, pýche, ktorá je modloslužbou.

Sám Ježiš povedal: «Nemôžete slúžiť dvom pánom. Buď slúžiš Bohu, alebo slúžiš peniazom» (porov. Mt 6,24). V peniazoch je duch svetskosti: peniaze, márnivosť, pýcha... Touto cestou nemôžeme ísť... Je smutné zotierať jednou rukou to, čo píšeme druhou. Evanjelium je evanjelium! Boh je jediný! Ježiš sa stal služobníkom pre nás a duch sveta tu nemá čo hľadať.

Dnes som tu medzi vami. Mnohí z vás boli olúpení týmto zdivočelým svetom, ktorý nedáva prácu, nepomáha, ktorému nezáleží na tom, či sú vo svete deti zomierajúce od hladu, nezáleží mu na to, že mnohé rodiny nemajú čo jesť, nemôžu dôstojne prinášať domov chlieb, nezáleží mu na tom, že toľko ľudí musí utekať pred otroctvom a hladom a hľadať si slobodu útekom. Vidíme s veľkou bolesťou koľkokrát nachádzajú smrť, ako sa to stalo včera na ostrove Lampedusa. Dnešný deň je dňom náreku! Tieto veci spôsobuje duch sveta! Bolo by naozaj smiešne, keby kresťan – pravý kresťan –, kňaz, sestra, biskup, kardinál, pápež chceli ísť cestou tejto svetskosti, ktorá je vražedným postojom. Duchovná zosvetštelosť zabíja! Zabíja dušu! Zabíja ľudí! Zabíja Cirkev!

Keď František na tomto mieste urobil to gesto, že sa zobliekol, bol mladým chlapcom, nemal na to silu. Bola to Božia sila, ktorá ho k tomu podnietila, sila, ktorou nám Boh chcel pripomenúť, čo Ježiš povedal o duchu sveta, ako sa Ježiš modlil k Otcovi, aby nás Otec ochránil pred duchom sveta.

Dnes tu vyprosujeme milosť pre všetkých kresťanov, aby nám všetkým Pán dal odvahu k zriekaniu. Nie zrieknuť sa dvadsiatich lír, ale zrieknuť sa ducha sveta, ktorý je leprou, je rakovinou spoločnosti! Je to rakovinou pre Božie zjavenie! Duch sveta je nepriateľom Ježiša! Prosme Boha, aby nám všetkým dal túto milosť zriekať sa. Ďakujem!“

V závere stretnutia povedal Svätý Otec nasledujúce slová:

„Veľmi vám ďakujem za prijatie. Modlite sa za mňa, potrebujem to. Všetci! Vďaka!“

Nasleduje text vopred pripraveného príhovoru, ktorý Svätý Otec nepredniesol, ale zverejnil ho v písomnej podobe.

Drahí bratia a sestry,

ďakujem za vaše privítanie! Toto miesto má osobitný charakter a preto som sa tu chcel pristaviť, aj keď je program dňa veľmi plný. Tu František vyzliekol zo seba všetko čo mal, pred svojím otcom, pred biskupom a pred ľuďmi z Assisi. Bolo to prorocké gesto a bol to tiež skutok modlitby, skutok lásky a odovzdania sa Otcovi, ktorý je na nebesiach.

Týmto gestom František urobil svoje rozhodnutie: rozhodnutie byť chudobným. Nie je to rozhodnutie sociologické, ideologické, je to rozhodnutie byť ako Ježiš, napodobniť ho, nasledovať ho až do krajnosti. Ježiš je Boh, ktorý sa vyzliekol zo svojej slávy. Čítame to u sv. Pavla: Kristus Ježiš, hoci má božskú prirodzenosť, vyzliekol sa zo seba samého, zriekol sa seba samého a stal sa jedným z nás, a v tomto uponížení dospel až po smrť na kríži (porov. Flp 2,6-8). Ježiš je Boh, ale narodil sa nahý, uložili ho do jasieľ, a zomrel nahý a ukrižovaný.

František sa vyzliekol zo všetkých vecí svojho svetského života, zo seba samého, aby nasledoval svojho Pána, Ježiša, aby bol ako on. Biskup Guido to gesto pochopil a okamžite sa zdvihol, objal Františka a zahalil ho svojim plášťom, a bol mu stále na pomoci a chránil ho (porov. Vita Prima, FF, 344).

Františkovo vyzlečenie sa zo šiat nám hovorí jednoducho to, čo učí evanjelium: nasledovať Ježiša znamená dať ho na prvé miesto, zrieknuť sa množstva vecí, ktoré máme a ktoré udúšajú naše srdce, zaprieť seba samých, vziať kríž a niesť ho spolu s Ježišom. Vyzliecť sa z pyšného ega a získať odstup od túžby po majetku, po peniazoch, ktoré sú bôžikom, ktorý opantáva.

Všetci sme povolaní byť chudobnými, vyzliecť sa zo seba samých. A preto sa musíme naučiť stáť pri chudobných, deliť sa s tým, komu chýba to najnutnejšie, dotknúť sa tela Kristovho! Kresťan nie je niekto, kto chudobných pretriasa svojimi ústami, nie! Je to ten, kto ich stretáva, kto im hľadí do očí, kto sa ich dotýka. Nie som tu preto, aby sa o tom písalo v novinách, ale aby som ukázal, že toto je kresťanská cesta, ktorou kráčal sv. František. Sv. Bonaventúra, keď hovorí o Františkovom zanechaní šiat, píše: «Takto teda služobník Najvyššieho Boha zostal nahý, aby nasledoval Krista nahého a ukrižovaného, predmet jeho lásky». A dodáva, že František sa takto zachránil od «stroskotania sveta» (FF 1043).

Chcel by som sa však ako pastier aj sám seba opýtať: z čoho sa má Cirkev vyzliecť?

Vyzliecť sa z každého duchovnej svetskosti, ktoré je pokušením pre všetkých; vyzliecť sa z každej činnosti, ktorá nie je pre Boha, nie je Božou; zo strachu otvoriť dvere a vyjsť v ústrety všetkým, osobitne najchudobnejším, núdznym, vzdialeným, a to bez vyčkávania; zaiste, nie aby sa stratila v stroskotaní sveta, ale aby odvážne niesla Kristovo svetlo, svetlo evanjelia, a to aj do tmy, kde nie je dobrá viditeľnosť, kde sa pritrafí aj zakopnutie; vyzliecť sa zo zdanlivej nerušenosti, ktorú dávajú štruktúry, nepochybne potrebné a dôležité, ale ktoré nikdy nesmú zatieňovať tú jedinú pravú silu, ktorá v sebe nesie: silu Božiu. On je naša sila! Vyzliecť sa z toho, čo nie je nevyhnutné, pretože kritériom je Kristus; Cirkev je Kristova! Toľko krokov sa urobilo, predovšetkým v týchto desaťročiach. Pokračujme na tejto ceste, ktorá je cestou Kristovou, cestou svätých.

Pre všetkých, aj pre našu spoločnosť, ktorá vykazuje znaky únavy, ak sa chceme zachrániť od stroskotania, je nevyhnutné nasledovať cestu chudoby, ktorá neznamená biedu – proti tej treba bojovať – ale je to schopnosť podeliť sa, byť solidárnejšími s človekom v núdzi, dôverovať viac Bohu a menej našim ľudským silám. Mons. Sorrentino pripomenul dielo solidarity biskupa Nicoliniho, ktorý pomohol stovkám Židov, keď ich ukýval v kláštoroch, a centrum tajného rozdeľovania bolo práve tu, na biskupstve. Aj toto je vyzlečenie sa, ktoré vychádza vždy z lásky, z Božieho milosrdenstva!

Na tomto mieste, ktoré sa k nám prihovára, sa chcem modliť, aby každý kresťan, Cirkev, každý muž a žena dobrej vôle dokázali vyzliecť zo seba všetko, čo nie je nepostrádateľné, aby vyšli v ústrety tomu, kto je chudobný a prosí, aby bol milovaný. Ďakujem všetkým!

Preklad: Jaroslava Kochjarová CJ, Jozef Bartkovjak SJ