Byť v pohybe ako tlčúce srdce

Príhovor pápeža Františka účastníkom Medzinárodného katechetického kongresu, ktorý predniesol 27. septembra 2013 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne.

„Drahí katechéti, dobrý deň!

Som rád, že sa tu v Roku viery koná toto stretnutie pre vás. Katechéza je jedným pilierom výchovy ku viere a potrebujeme dobrých katechétov! Vďaka za túto službu Cirkvi a v Cirkvi. Hoci to neraz môže byť ťažké, veľa práce, námahy, a nevidieť chcené výsledky, vychovávať k viere je pekné! Viera, to je azda to najkrajšie dedičstvo, ktoré môžeme odovzdať! Vychovávať vo viere, aby rástla. Pomáhať deťom, chlapcom a dievčatám, mladým, dospelým, aby stále viac poznávali a milovali Pána, je jedným z najkrajších dobrodružstiev výchovy, je to budovanie Cirkvi! Katechétmi treba „byť“! Nie „pracovať“ ako katechéti, to nie je nanič! Pracujem ako katechéta, lebo sa mi páči učiť… - Ale ak nie si katechéta, nie je to nanič! Neprinesieš úrodu! Byť katechétom je povolanie. Dobre si to všimnite, nepovedal som robiť katechétu, ale ním byť, aby si dal do toho svoj život.

Slovami, životom, svedectvom privádzame k stretnutiu s Kristom. Spomeňte si na to, čo povedal Benedikt XVI.: «Cirkev nerastie tým, že obracia na vieru iných. Rastie vďaka svojej príťažlivosti.» A tým, čo priťahuje, je svedectvo. Byť katechétom znamená vydávať svedectvo o viere v súlade so svojím životom. A to nie je ľahké. Nie je to ľahké! My pomáhame, privádzame ku stretnutiu s Kristom slovami, životom, svedectvom. Rád spomínam, čo svätý František z Assisi povedal svojim bratom: «Kážte evanjelium vždy, a ak je to nevyhnutné, aj slovami.» Prvé je svedectvo, keď ľudia vidia evanjelium v našom živote, môžu ho odtiaľ čítať. Byť katechétmi, to si vyžaduje lásku, stále silnejšiu lásku ku Kristovi, lásku k jeho svätému ľudu. A táto láska sa nedá kúpiť v obchodoch, dokonca ani tu v Ríme ju nedostanete. Táto láska pochádza od Krista! Je to dar Krista! Je to Kristov dar! A ak pochádza od Krista, u Krista začína a musíme znova začínať od Krista skrze lásku, ktorú nám on dáva. Čo znamená ‚znovu začínať od Krista‘ - pre vás katechétov, pre mňa, pretože aj ja som katechéta? Čo to znamená? Budem hovoriť o troch veciach, ako to robievali starí jezuiti: po prvé, po druhé, po tretie.

1. Znovu začínať u Krista znamená v prvom rade mať s ním blízky vzťah, byť s ním v dôvernom vzťahu. Ježiš to dôrazne odporúča svojim učeníkom pri poslednej večeri, keď sa pripravuje na skutok najvyššieho daru lásky, na obetu kríža. Ježiš používa obraz viniča a ratolestí a hovorí: Zostaňte v mojej láske, zostaňte v spojení so mnou, ako je výhonok pripojený k vínnej réve. Ak sme zjednotení s ním môžeme prinášať ovocie. Toto je dôvernosť s Kristom. Zostaňte v Ježišovi! Znamená to byť v spojení s ním, v ňom, s ním, hovoriť s ním. Zostať v Ježišovi. Prvou vecou pre učeníka je byť s Majstrom, počúvať ho, učiť sa od neho. A toto platí stále, je to cesta na celý život. Spomínam si, že v diecéze, ktorú som mal predtým, som veľakrát videl, ako na konci katechetických kurzov odchádzali katechéti so slovami: ‚Mám titul katechétu!‘ - Toto ešte nič neznamená, nič si nedosiahol, prešiel si len malý kúsok cesty! Kto ti v tom pomôže? Toto platí vždy! Nie je to v titule, ale v postoji: byť s ním, a to po celý život! Znamená to byť v prítomnosti Pána, nechať sa ním viesť. Pýtam sa vás: Ako je to s vaším zotrvávaním pred Pánom? Keď ideš k Pánovi, pozeráš na svätostánok, čo robíš? Bez slov... Hovorím, premýšľam, meditujem, načúvam... Veľmi dobre! Ale dovolíš, aby sa Pán na teba díval? Dovoľ to Pánovi. On sa na nás díva, toto je jeden spôsob modlitby. Dovolíš, aby sa Pán na teba díval? Ako? Pozeráš na svätostánok a dovolíš, aby sa Pán pozeral na teba. Je to jednoduché. - Je to trochu nudné, zaspím pritom. - Zaspi! On sa aj tak bude na teba dívať. Buď si istý, že on sa díva. A toto je oveľa dôležitejšie než titul katechétu, je to súčasťou bytia katechétu.

Toto ohrieva srdce, udržuje plameň priateľstva s Pánom; on ti dáva pocítiť, že sa naozaj na teba díva, je ti blízko a miluje ťa. Pri jednej z vychádzok tu v Ríme, po jednej omši, sa ku mne priblížil istý muž, pomerne mladý, a povedal mi: ‚Otče, rád vás spoznávam, ale neverím v nič! Nemám dar viery.‘ Vedel, že je to dar. ‚Nemám dar viery! Čo mi na to poviete?‘. - ‚Nenechaj sa odradiť. On ťa miluje. Len nechaj, aby sa na teba díval! Nič viac.‘ - A toto hovorím aj vám: Dovoľte, aby Pán bdel nad vami svojím pohľadom! Chápem, že to nie je také jednoduché, najmä pre tých, ktorí sú ženatí a majú deti; je ťažké nájsť si čas na stíšenie. Ale vďaka Bohu, nie je nevyhnutné robiť všetci všetko rovnako, existuje rad povolaní v Cirkvi a rozmanitosť duchovných foriem, dôležité je nájsť si vhodný spôsob, ako byť s Pánom, a to je možné v každom životnom stave. Teraz sa každý môže sám seba opýtať: Ako žijem toto ‚prebývanie‘ s Ježišom? Toto je otázka, ktorú nechávam na vás: Ako žijem toto prebývanie s Ježišom, toto zotrvanie v Ježišovi? Mám chvíle, keď zotrvávam v jeho prítomnosti, v tichu, a nechám ho, aby sa na mňa díval? Dovolím, aby jeho plameň ohrieval moje srdce? Ak v našich srdciach nie je teplo od Boha, jeho láska, jeho nežnosť, ako môžeme my, úbohí hriešnici, ohriať srdcia druhých? Premýšľajte o tom!

2. Druhým prvkom je toto: znovu začať od Krista, čo znamená napodobniť ho vyjdením zo seba samého a kráčaním v ústrety druhým. Toto je pekná skúsenosť, ale tiež tak trochu paradoxná. Prečo? Pretože kto postaví Krista doprostred svojho života, decentralizuje sa! Čím viac sa zjednotíš s Kristom a on sa stane centrom tvojho života, tým viac ti umožní vyjsť zo seba samého, vyjsť zo stredu do všetkých strán a otvoriť sa druhým. Toto je skutočný dynamizmus lásky, je to pohyb samotného Boha! Boh je centrom, ale je tiež darom seba samého, vzťah, život, ktorý sa komunikuje... Takými sa staneme aj my, ak ostaneme zjednotení s Kristom. On nám umožní vstúpiť do tohto dynamizmu lásky. Tam, kde je skutočný život v Kristovi, je aj otvorenosť voči druhým, vyjdenie zo seba samých v ústrety druhým v Ježišovom mene. A toto je práca katechétu: nepretržite vychádzať zo seba kvôli láske, aby sme svedčili o Ježišovi, hovorili o Ježišovi a ohlasovali Ježiša. Toto je dôležité, pretože tak koná Pán: je to práve on, ktorý nás pobáda vyjsť zo seba samých.

Srdce katechétu je vždy v tomto pohybe „systoly“ a „diastoly“: zjednotiť sa s Ježišom - ísť v ústrety druhým. Ide o dve veci: zjednocujem sa s Ježišom a vychádzam v ústrety iným. Ak chýba jeden z týchto pohybov, srdce viac nebije, nemôže žiť. Dostáva kerygmu ako dar a na oplátku ju ponúka formou daru. Toto slovíčko: dar... Katechéta si je vedomý toho, že dostal dar, dar viery, a dáva ho ako dar ostatným. Toto je pekné. A nenecháva si z neho nejaké percentá! Všetko to, čo dostal, dáva! Toto nie je akýsi obchod! Nie je to podnikanie! Je to čistý dar: dar získaný a odovzdávaný. Katechéta sa nachádza uprostred križovatky darov. Tak je to v samotnom pôvode kerygmy: je darom, ktorý plodí poslanie, ktorý nás viac poháňa do priestoru mimo nás. Svätý Pavol hovoril: «Kristova láska nás pohýna», ale to „pohýna“ možno preložiť aj ako „má nás vo svojej moci“. A je to tak: láska si ťa priťahuje a vysiela ťa, berie si ťa a dáva ťa ostatným. Takýto je aj pulz srdca kresťana, najmä srdca katechétu. Všetci sa spoločne opýtajme: bije takýmto spôsobom aj moje srdce katechétu: v spájaní sa s Ježišom a v stretaní sa s druhými? Týmto pohybom „systoly a diastoly“? Živí sa zo vzťahu s Ježišom, ale preto, aby ho prinášalo iným a nie aby si ho ponechávalo? Poviem vám jednu vec: nerozumiem, ako môže nejaký katechéta ostať nehybný, bez tohto pohybu. Nerozumiem tomu!

3. Tretí bod, pokračujúc stále v tejto línii: znovu vychádzať od Krista znamená nemať strach ísť s ním na periférie. Tu mi prichádza na um príbeh Jonáša, postavy skutočne zaujímavej, zvlášť v našich časoch zmien a neistoty. Jonáš je zbožný muž, žije pokojným a usporiadaným životom; a to ho vedie k tomu, že má svoje veľmi jasné schémy a podľa nich posudzuje všetko a všetkých, a to neúprosným spôsobom. Má vo všetkom jasno, nazdáva sa, že pozná pravdu. Je neúprosný! Preto, keď ho Pán volá a hovorí mu, aby išiel kázať do Ninive, veľkého mesta pohanov, Jonáš sa na to necíti. Ísť tam! Hovorí si: Ale veď ja mám celú pravdu tu! Necíti sa na to... Ninive akosi nezapadá do jeho schém, nachádza sa na periférii jeho vlastného sveta. A tak uteká, odíde do Španielska, počas úteku sa nalodí na loď, ktorá sa plaví týmto smerom. Choďte si znova prečítať Jonášovu knihu! Je krátka, ale je to podobenstvo veľmi poučné, zvlášť pre nás, ktorí sme v Cirkvi.

Čomu nás to učí? Učí nás to nemať strach vychádzať von z našich schém, aby sme nasledovali Boha, pretože Boh ide vždy ďalej. A viete o tom, že Boh nemá strach? Vedeli ste to? On nemá strach. Vždy presahuje naše schémy. Boh nemá strach z periférií. A keď pôjdete na periférie, nájdete ho tam. Boh je stále verný. Je tvorivý. A prosím pekne, ak by katechéta nebol tvorivý, to by nedávalo zmysel. Kreativita je akoby poznávací znak katechétu. Boh je tvorivý, nie je uzavretý, a preto nie je nikdy rigidný, skostnatený. Boh nie je skostnatený! Prijíma nás, ide nám v ústrety, chápe nás. Aby sme boli verní, aby sme boli kreatívni, musíme byť schopní premeny. Dokázať sa meniť. A prečo sa musím meniť? Aby som sa prispôsoboval okolnostiam, v ktorých mám ohlasovať evanjelium. Aby sme zotrvali s Bohom, musíme vedieť vychádzať von, nemať strach z vychádzania. Ak sa katechéta nechá opanovať strachom, je zbabelec. Ak si katechéta z toho nič nerobí, skončí ako nejaká socha do múzea. A tých máme dosť! Máme ich dosť. Prosím vás, žiadne sochy do múzea. Ak je katechéta skostnatený, stane sa vyblednutým a sterilným. Pýtam sa vás: chce byť niekto z vás zbabelcom, sochou do múzea alebo sterilným? Túži po tom niekto? [Odpovedajú: „Nie!“] Nie? Naozaj? Tak je to v poriadku. To, čo teraz poviem, som už povedal veľa ráz, ale v srdci cítim, aby som to povedal. Keď sme my kresťania uzatvorení v našej skupine, v našom hnutí, v našej farnosti, v našom prostredí, zostávame uzavretí a prihodí sa nám to, čo sa deje zakaždým, keď je niekto zatvorený. V uzavretej miestnosti sa hromadí potuchlina a vlhkosť. A ak je v tej izbe niekto zavretý, ochorie! Keď je kresťan uzatvorený vo svojej skupine, vo svojej farnosti, vo svojom hnutí, je uzavretý, stáva sa chorým. Ak kresťan vychádza do ulíc, na periférie, môže sa mu prihodiť to, čo sa prihodí na ulici hocikomu: nehoda. Koľkokrát sme už videli dopravné nehody. Ale hovorím vám: tisíc ráz dám prednosť Cirkvi v ktorej sú nehody pred takou Cirkvou, ktorá je chorá! Takej Cirkvi a takému katechétovi, ktorým nechýba odvaha riskovať pri vychádzaní von, a nie takému, čo študuje a všetko vie, ale je stále uzavretý. Tento je chorý. A niekedy je chorý od hlavy...

No pozor! Ježiš nehovorí: choďte, poraďte si s tým. Nie, toto nám nehovorí! Ježiš hovorí: Choďte, ja som s vami! Toto je naša krása a naša sila: ak vyjdeme prinášať jeho evanjelium s láskou, s ozajstným apoštolským duchom, s priamočiarosťou, on kráča s nami, predchádza nás – po španielsky sa hovorí „primerea“ – „má prím“. Pán má vždy „prím“! Už ste sa naučili význam tohto slova. A toto nám hovorí Biblia, nehovorím to ja. Biblia hovorí, Pán v Biblii hovorí: Ja som ako kvet mandľovníka. Prečo? Pretože je to prvý kvet, ktorý na jar vykvitne. On má vždy „prím“! On je prvý! Toto je pre nás zásadne dôležité: Boh nás vždy predchádza! Keď zamýšľame ísť ďaleko, na najvzdialenejšiu perifériu, a máme azda trochu strachu, on je v skutočnosti už tam: Ježiš nás očakáva v srdci toho brata, v jeho zranenom tele, v jeho utisnutom živote, v jeho duši bez viery. Viete ktorá z tých periférií ma tak ťaží, že ma to až bolelo, keď som to vídal v diecéze, ktorú som mal predtým? Sú to deti, ktoré sa nevedia ani len prežehnať. V Buenos Aires je toľko detí, ktoré nevedia urobiť znak kríža. Toto je jedna z periférií! Treba tam ísť! A Ježiš je tam, čaká na teba, aby si pomohol tomu dieťaťu prežehnať sa znakom kríža. On nás vždy predchádza.

Drahí katechéti, to boli tie tri body. Vždy znova začínajme od Krista! Vyjadrujem vám vďaku za to, čo robíte, no predovšetkým za to, že ste v Cirkvi, v putujúcom Božom ľude, že putujete s Božím ľudom. Zotrvajme s Kristom, zotrvajme v Kristovi, usilujme sa byť vždy viac zjednotení s ním, nasledujme ho, napodobňujme ho v jeho pohybe lásky, v jeho vyjdení v ústrety človeku, a vyjdime, otvorme dvere, majme odvahu kliesniť nové cesty pre ohlasovanie evanjelia.

Nech vás Pán žehná a Božia Matka nech vás sprevádza. Vďaka! Mária je naša Matka, Mária nás vždy privádza k Ježišovi! Pomodlime sa jeden za druhého k Panne Márii.“ Svätý Otec sa na záver spolu s účastníkmi pomodlil Zdravas Mária a udelil im apoštolské požehnanie.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu)