Príhovor chorým: S Ježišom a Máriou sa stretáme aj na našej krížovej ceste
Rubriku autorsky pripravil
brat Richard Jombík OH, člen rehole milosrdných bratov – bratislavský konvent. Číta
Andrea Eliášová.
Milí poslucháči, evanjelista Matúš v prvej kapitole evanjelia
píše: „S Narodením Ježiša Krista to bolo takto...“ A ako to bolo s narodením
Panny Márie? Nepíšu o tom evanjelisti, Písmo sväté s tým priamo neoboznamuje. Nie
je to potrebné vedieť pre našu spásu - hovorí Cirkev. Nebudeme ani teraz pátrať
po udalostiach narodenia Panny Márie. Keby sme hľadali vo svetovej literatúre a rôznych
historických spisoch, našli by sme pravdepodobne dosť materiálu k tejto téme. Dnes
sa pokúsim, drahí chorí, nájsť podobnosť s narodením našej nebeskej matky na príklade
ľudí v dnešnom svete. Spomínam si na príbeh, ktorý sa síce odohral v minulosti,
ale stále môže slúžiť ako poučenie. Tak, ako Panna Mária vo svojej dobe žila svoj
život a nechala sa viesť Bohom, pričom z tohto jej života máme aj my účinok, aj tento
príbeh bol v danom čase, keď sa odohrával, veľmi dôležitý pre ľudí v okolí. Na
začiatku tejto skutočnej udalosti stoja dvaja rodičia: otec - robotník vo fabrike
a matka- tiež robotníčka. Nie preto, že to bola robotnícka rodina, boli dobrí, ale
preto, že žili aktívnym náboženským životom: chodili do kostola, žili sviatostný život
a práve preto nemohli mať inú prácu. Ale čo mali- to bol poklad v podobe dvoch poslušných
dcér, ktoré sa dobre učili, boli aktívne v škole i mimo školy. Rodičia sa tešili z
ich dobrej rodiny. V nedeľu a vo sviatok spoločne chodievali na výlety. V dospelosti
sa jedna z dcér rozhodla stať rehoľníčkou. Kde poznala rehoľné sestričky a ako poznala,
že je to jej cesta? V celom okolí sa nenachádzala žiadna rehoľa a predsa si ju Pán
našiel a priviedol na cestu zasväteného života. Nikto v jej bydlisku nevedel, že je
rehoľníčka: chodila v civile, pracovala, bola ku každému dobrá a slušná. Pracovala
v jednom z ústavov pre telesne a mentálne postihnutých. V tejto službe nachádzala
svoje naplnenie- podľa 25. kapitoly evanjelia podľa svätého Matúša, kde sa v 46. verši
píše: „..čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili...“
Pracovala tam a bola šťastná. Tu sa však začína nový príbeh, v ktorom nachádzame
ďalšiu podobnosť s nebeskou Matkou Máriou. Starala sa o chlapca, ktorý bol sám-
nie preto, žeby nemal rodičov, ale preto, lebo rodičia sa o neho nestarali a nechceli
ho. Štátne úrady im ho odobrali a uložili do jedného zo zariadení pre deti v okolí.
Nebol mentálne, ani telesne postihnutý, preto ho dali na starosť našej sestričke,
aby na neho dohliadala. Robila to svedomito. Často si ho brala domov, aby mu ukázala
aj iný život. No predovšetkým mu dávala lásku, Boží dar. Chlapec pri jej starostlivosti
rástol a bol spokojný. Poznával tak Lásku Boha Otca, cez ktorú si mohol rozvíjať svoje
schopnosti. V pätnástom roku života nastal zlom - prihlásili sa jeho v úvodzovkách
„skutoční rodičia“. Nepoznal ich, no bál sa ich. Zákon však zvíťazil a musel odísť
s nimi. A čo naša sestrička? Pokojne pracovala ďalej a modlila sa za neho, aby našiel
u rodičov radosť a pokoj. Oni ho však nepotrebovali ako syna, ale ako sluhu, ktorý
pre nich zadarmo pracuje vo veľkom dome a v záhrade. Svojou remeselnou zručnosťou
dával do poriadku ich dom. Do školy, ani do kostola nechodil - zákon im to dovoľoval,
lebo už nebol vo veku povinnej školskej dochádzky. Raz, keď sa sestrička vracala
v nedeľu z kostola, stretla chlapca s veľkým nákladom stavebného materiálu, ktorý
tlačil pred sebou. Na jeho tvári však videla predovšetkým ťažký osud človeka zmietaného
pod ťarchou života. Zľakla sa, lebo to už nebol onen pokojný a láskavý chlapec, ktorého
predtým poznala, ale vystrašený mladý muž, neupravený, hľadajúci pred ňou únik. Keď
prejavila o neho záujem ako o človeka, opäť sa upokojil, lebo cítil prijatie a lásku.
Cítila v duši, že sa v skutočnosti teší z ich stretnutia, iba strach mu nedovoľoval
sa k nej priznať. Keď odišiel, ona v samote uvažovala nad jeho osudom a modlila sa,
aby mu dokázala pomôcť. Priatelia a spolupracovníci v ústave jej poradili,aby sa
pokúsila znovu otvoriť jeho prípad ako prípad chorého, ktorému treba pomôcť. Po
dlhých mesiacoch namáhavej práce a chodenia po úradoch sa jej napokon podarilo vymaniť
ho z moci zla a priviesť ho späť do ústavu . Mimoriadne alebo Božím zásahom sa potom
podarilo znovu ho dostať na štúdium gymnázia. Ukončil školu, zmaturoval a prihlásil
sa do seminára, aby naplnil svoje povolanie stať sa kňazom. Podarilo sa mu to a dnes
pomáha chorým i zdravým ľuďom prinášať Ježiša Krista, Božiu lásku do zranených sŕdc.
On, ktorý poznal vo svojom detstve lásku, ale aj tvrdosť, teraz nesie túto lásku ďalším
ľuďom, aby im zmierňoval utrpenie. Človek, ktorý poznal utrpenie a lásku, ich vie
najlepšie odovzdávať a zároveň chrániť druhých od utrpenia. To bol, vážení poslucháči,
príbeh chlapca, ktorého neláska priviedla k chorým, ale láskavá starostlivosť Nebeského
Otca, prostredníctvom podanej pomocnej ruky, urobila z neho zdravého a nádej rozdávajúceho
človeka. Cítite tu tiež, rovnako ako ja, podobnosť s krížovou cestou Ježiša pri jeho
stretnutí s Matkou Máriou ? V tom najvyššom bode, na Kalvárii, keď bol ukrižovaný,
prišlo Ježišovo pochovanie, ale potom i Vzkriesenie. Chlapec z nášho príbehu našiel
v najťažšej skúške života pomoc Božej lásky a naplnenie jeho snov a túžob, aké
môže mladý človek dosiahnuť. Nech je to zamyslením pre nás všetkých: kde a ako môžeme
použiť naše sily a schopnosti na ochranu slabých ľudí pred pôsobením zla vo svete.