Pápež František o celoživotnej voľbe života s Kristom
Seminaristom, kňazom, rehoľníkom a rehoľným sestrám by nemala chýbať radosť, priateľstvo
a bratstvo, ako aj pastoračné otcovstvo a materstvo. Povedal to pápež František počas
stretnutia s tými, ktorí sú na ceste povolania, v sobotu 6. júla v Aule Pavla VI.
Rím navštívili pri príležitosti Dňa seminaristov, novicov, noviciek, stretnutia,
ktoré bolo zorganizované pri príležitosti Roku viery. Začalo sa vo štvrtok 4. júla
a vyvrcholilo nedeľnou svätou omšou v Bazilike sv. Petra, ktorej predsedal Svätý Otec.
Sobotné stretnutie s pápežom bolo plné emócií, nadšenia, ale predovšetkým úprimnosti,
s akou Svätý Otec hovoril prítomným o ich poslaní, ale aj o vlastných skúsenostiach.
Nechýbal však ani humor vlastný pápežovi Františkovi.
Svätý Otec sa v úvode
stretnutia poďakoval Mons. Fisichellovi, predsedovi Pápežskej rady na podporu novej
evanjelizácie, za jeho činnosť, a to osobitne počas Roku viery. Hneď potom hovoril
o živote s Kristom na celý život, o túžbe odovzdať sa mu nielen na určitú dobu, ale
navždy.
„Teraz tlieskate, oslavujete, pretože je tu čas svadby...
Ale keď sa medové týždne skončia, čo sa stane? Počul som jedného seminaristu, bol
to dobrý seminarista, ktorý povedal, že chce slúžiť Kristovi, ale len na desať rokov
a potom pouvažuje nad začatím iného života... Toto je nebezpečné! Počúvajte
ma však dobre: všetci my, aj my starší, aj my, sme pod tlakom tejto kultúry
provizória. Je to nebezpečné, pretože nikto nevsadí svoj život jedinýkrát a
navždy.. Budem ženatý len dovtedy, kým potrvá láska; stanem sa sestrou len
na «kratučkú chvíľu», «krátky čas» a potom uvidím. Stanem sa
seminaristom, aby som sa potom stal kňazom, ale neviem, ako to celé
dopadne. Toto nemá nič spoločné s Ježišom! Nevyčítam to vám, vyčítam to tejto
kultúre provizória, ktorá bije nás všetkých, pretože nám nerobí dobre: pretože
dnes je definitívna voľba veľmi ťažká.“
Kým v minulosti bola definitívna
voľba pre manželský život či pre zasvätený alebo kňazský život podporovaná, dnes sa
všetci stávame obeťami kultúry provizória, akejsi kultúry dočasnej voľby. Pápež hovorí
o nasledovnom riešení:
„Musíme sa naučiť zatvoriť bránu našej cely v nás
samých zvnútra! A ak si nie som istá, ak si nie som istý, pouvažujem, nechám si na
to čas, a keď sa už cítim istý, v Ježišovi, pochopím, pretože bez Ježiša si nie je
istý nikto. Keď cítim istotu, zatvorím bránu.“
Všade tam, kde sú zasvätení,
seminaristi, rehoľné sestry a rehoľníci, ako aj mladí, by podľa pápeža Františka mala
byť radosť: „radosť zo sviežosti“; „radosť z nasledovania Ježiša“; „radosť, ktorú
nám dáva Duch Svätý“. Ďalej sa však pýta: Odkiaľ sa rodí radosť? Odkiaľ pramení?
„Niektorí
povedia: radosť sa rodí z vecí, ktoré vlastníme. A tak sa snažíme o posledný
model smartfónu, najrýchlejší skúter, auto, ktoré vynikne... Ale ja vám hovorím,
naozaj je mi zle, keď vidím kňaza alebo sestru s najnovším modelom auta: to sa predsa
nesmie! Nesmie! Teraz možno uvažujete takto: «Teda, Otče, musíme chodiť
na bicykli?» Bicykel je v poriadku. Verím, že aj auto je potrebné, pretože
je nevyhnutné popri mnohej práci a tiež pre premiestnenie sa... ale vyberte
si skromnejšie auto! Ak sa ti páči to pekné, pomysli si na to, koľko detí zomiera
hladom. Iba na toto!“
Svätý Otec Ďalej upozorňuje, že radosť sa
nerodí ani zo samotných pocitov:
„Niektorí hovoria, že pochádza z najextrémnejších
zážitkov, aby sme pocítili chvenie najsilnejších pocitov: mladým sa páči
ísť až na hranu noža, skutočne sa im to páči! Iní majú radosť z najmodernejšieho
oblečenia, zo zábavy v najobľúbenejších lokáloch – ale tým nechcem povedať, že rehoľné
sestry navštevujú tieto miesta, hovorím o mladých vo všeobecnosti. Iní majú
radosť z úspechu u dievčat alebo u chlapcov, striedajúc jednu za druhou alebo jedného
za druhým. Táto neistota lásky, ktorá láskou určite nie je, je
len akousi láskou na skúšku. A mohli by sme takto pokračovať... Aj vy prichádzate
do kontaktu s touto realitou, ktorú nemôžete ignorovať. (...) Skutočná
radosť nepochádza z vecí, z vlastníctva, nie! Rodí sa zo stretnutia, zo vzťahu s inými.
Rodí sa z pocitu, že sme prijatí, pochopení, milovaní a z prijatia, pochopenia a lásky;
(...) radosť sa rodí zo štedrosti stretnutia.“
Boh
nám umožňuje pochopiť, že sme pre neho dôležití. Nejde len nevyhnutne o slová. „Keď
vás Boh volá, hovorí: «Si pre mňa dôležitý, mám ťa rád, spolieham sa na teba.»,“ dodáva
pápež František. Práve z tohto pozvania, z toho momentu, keď sa na mňa Ježiš pozrie,
sa rodí radosť. „Pochopiť to a cítiť to, je tajomstvom našej radosti. Cítiť sa milovaní
Bohom, cítiť, že pre neho nie sme číslami, ale ľuďmi; a cítiť, že on nás volá.“ -
Stať sa kňazom, rehoľníkom či rehoľníčkou podľa Svätého Otca ale nie je primárne našou
voľbou:
„Neverím seminaristovi, nováčikovi, ktorý hovorí: «Vybral som si
túto cestu.» Nepáči sa mi to! Nie je to v poriadku! Naopak, ide o odpoveď
na volanie, ktoré nás volá k láske. Cítim niečo vo vnútri, čo ma znepokojuje,
a odpovedám „áno“. Pán nám v modlitbe dáva pociťovať túto lásku,
ale tiež prostredníctvom mnohých znamení, ktoré môžeme čítať v našom živote,
prostredníctvom mnohých ľudí, ktorých nám kladie do cesty. Radosť zo stretnutia s
Ním a z jeho volania nevedie k tomu, aby sme sa zatvorili, ale aby sme sa otvorili:
vedie k službe v Cirkvi. Svätý Tomáš hovoril «bonum est diffusivum sui» - nie
je to príliš ťažká latinčina! – Dobro má vlastnosť šíriť sa. Rovnako
aj radosť sa šíri. Nebojte sa ukázať radosť z toho, že ste odpovedali na volanie Pána,
na jeho voľbu lásky a svedectva o jeho evanjeliu v službe Cirkvi. Radosť,
tá skutočná, je nákazlivá; infikuje... umožňuje kráčať vpred. A však naopak, ak sa
stretneš so seminaristom, ktorý je príliš vážny, príliš smutný, alebo s takou
novickou, pomyslíš si: niečo nie je v poriadku! Chýba radosť z Pána, radosť, ktorá
ťa privedie k službe, radosť zo stretnutia s Ježišom, ktorá ťa vedie
k stretnutiu s inými pre ohlasovanie Ježiša. Chýba tu toto!“
Svätý
Otec opakuje slová sv. Terézie z Ávily: „Svätec, ktorý je smutný, je smutným svätcom!“
Želá si, aby tváre sestier a kňazov neboli ako „papriky naložené v octe“, ale naopak,
plné radosti, ktorá pochádza z Ježiša. Ako hovorí, ak niekomu z nich táto radosť chýba,
mnohí si myslia, že ide o psychický problém. Môže dokonca ísť o nespokojnosť, ale
tým skutočným problémom je podľa pápeža Františka celibát:
„Vy, seminaristi,
rehoľné sestry, zasväcujete vašu lásku Ježišovi, veľkú lásku; srdce patrí Ježišovi
a toto nás vedie k sľubu čistoty, sľubu celibátu. Ale sľub čistoty a sľub celibátu
nekončí v momente skladania sľubu, ale napreduje... Ide o cestu, ktorá
dozrieva, dozrieva a dozrieva smerom k pastoračnému otcovstvu, smerom k pastoračnému
materstvu. Ak kňaz nie je otcom svojej komunite, a keď sestra nie je
matkou všetkých tých, s ktorými pracuje, stávajú sa smutnými. Toto je
problém. Preto vám hovorím: koreň smútku v pastoračnom živote spočíva v dôsledku nedostatku
otcovstva a materstva, ktoré pramení v nesprávnom žití tohto zasvätenia, a ktoré by
nás, naopak, malo viesť k plodnosti. Nesmieme si o kňazovi alebo rehoľnej sestre myslieť,
že nie sú plodní: toto nie je katolícke! Toto nie je katolícke! V tomto spočíva krása
zasvätenia: v radosti.“
„Aby sme sa stali radostnými svedkami evanjelia,
musíme byť autentickými a rýdzymi,“ hovorí pápež František. A práve toto je ďalšie
slovo, o ktorom rozpráva: autentickosť.
„Hovoriť o autentickosti mladým
nič nestojí, pretože mladí – všetci – túžia byť autentickými, byť vnútorne
rýdzymi. A vám všetkým sa protiví, keď medzi nami nachádzate kňazov, ktorí
nie sú autentickí alebo rehoľné sestry, ktoré nie sú autentické! Táto
zodpovednosť spočíva predovšetkým na rodičoch, formátoroch. A
na vás formátoroch, ktorí ste tu: dávajte mladým príklad rýdzosti. Chceme,
aby boli mladí vnútorne rýdzymi? Aj my buďme rýdzymi! Pán nám hovorí to, čo povedal
o farizejoch Božiemu ľudu: «Robte to, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte.»
Vnútorná rýdzosť a autentickosť!“
Svätý František z Assisi povedal: „Stále
ohlasujte evanjelium. A ak je to nutné, použite aj slová.“ Pápež hovorí o nasledovaní
cesty, ktorú naznačil Kristus, ohlasovaní evanjelia „hodnovernosťou života, rýdzosťou
života“:
„V tomto svete, ktorému bohatstvá tak ubližujú, je potrebné,
aby sme my kňazi, my sestry, my všetci, boli stotožnení s našou chudobou. Ak
zistíš, že prvoradým záujmom vzdelávacej alebo farskej inštitúcie alebo akejkoľvek
inej sú peniaze, nie je to s ňou v poriadku. Toto nie je v poriadku!
Ide o nesúlad! Musíme byť jednoznační, autentickí. Aby sme sa vydali touto
cestou, konajme tak, ako hovorí svätý František: ohlasujme evanjelium najprv príkladom,
potom slovami. V prvom rade ale záleží na našom živote, aby iní mohli byť schopní
čítať evanjelium! Bez strachu, s našimi chybami, ktoré sa snažíme napraviť,
s našimi limitmi, ktoré Pán pozná, ale tiež s našou veľkodušnosťou, keď ho
nechávame, aby v nás pôsobil. S chybami, obmedzeniami, a – pridávam ešte viac – s
hriechmi.“
Svätý Otec vyzýva prítomných v aule: Kto je tu bez viny, kto
sa nepovažuje za hriešnika, nech zdvihne ruku. Taký podľa neho nie je nikto. Žiada
ich preto, aby boli voči spovedníkovi otvorení, priam transparentní. „Povedzte všetko,
nemajte strach,“ radí.
„Hovorte spovedníkovi vždy pravdu. Takáto
transparentnosť je pre nás dobrá, pretože nás robí pokornými, všetkých...
Nech je to čokoľvek. Povedzte pravdu, bez ukrývania, bez toho, aby ste hovorili
polovičato, pretože hovoríte s Ježišom v osobe spovedníka. A Ježiš pozná
pravdu. Iba On ti vždy odpustí! Pán chce iba to, aby si mu povedal to, čo On
už vie. Transparentnosť! (...) Je to Ježiš, ktorý ťa počúva. Majte vždy túto transparentnosť
pred Ježišom pri spovedi! Toto je milosť! Povedzte: Otče, zhrešil som, spravil som
to, toto a iné... a to celými slovami. Pán ťa objíme, pobozká ťa! Choď
a viac nehreš! A ak sa vrátiš? Znovu to isté. Hovorím vám to z vlastnej skúsenosti.
Stretol som mnoho zasvätených ľudí, ktorí sa chytajú na túto pokryteckú
pascu nedostatku transparentnosti. (...) Povedzte pokorne: «Urobil som toto..»
(...) Z vlastného hriechu potečie milosť! Otvorte bránu milosti práve touto
transparentnosťou! Svätí a majstri duchovného života nám hovoria, že na pomoc rastu
v autentickosti nášho života je veľmi užitočné, priam nevyhnutné, každodenné praktizovanie
spytovania si svedomia.“
Naše svedectvo bude iba vtedy vierohodné,
ak nebude chýbať rýdzosť. Potrebné je však aj „kultúrne vzdelanie“, ktoré má slúžiť
na to, aby „sme dali za pravdu viere a nádeji“. V súvislosti s formáciou seminaristov,
rehoľných sestier a rehoľníkov, hovorí o štyroch základných pilieroch: duchovnej formácii
a teda duchovnom živote, ako aj o intelektuálnom a apoštolskom živote a o živote v
komunite. Čo sa týka posledného z nich, Svätý Otec sa pozastavil pri nevyhnutnosti
priateľských a bratských vzťahov, bez závisti, neprajnosti, ohovárania. Ide o bežný
jav v seminári a priznáva sa: „Aj ja som do toho padol. Toľkokrát som to urobil! Hanbím
sa za to!“
„Preto je dôležitý priateľský a bratský vzťah. Priateľov je
málo. Biblia hovorí toto: priateľov máš jedného, dvoch... Ale bratstvo
je medzi všetkými. Ak mám niečo proti sestre alebo bratovi, poviem mu to do očí, alebo
to poviem tomu alebo tej, ktorá mu môže pomôcť. Nepoviem to iným, aby som ho očiernil.
(...) Povedz mi, hovoril by si zle o svojej mame, o svojom otcovi či bratovi? Nikdy.
Tak prečo tak robíš v zasvätenom živote, v seminári, v kňazskom živote?“
Priateľstvo
a bratstvo nedovolí upadnúť do dvoch extrémov: izolovania sa a roztratenia sa. Pestovanie
priateľstva je cennosťou, nesmie však viesť k uzavretiu sa, ale k vyjdeniu zo seba
samých, otvorenosti stretnutiu.
„Chcel by som vám povedať: vyjdite zo
seba samých, aby ste ohlasovali evanjelium, ale aby ste tak urobili, musíte vyjsť
zo seba samých, aby ste sa stretli s Ježišom. Existujú dva východy: jeden vedúci k
stretnutiu s Ježišom, smerom k transcendencii a ďalší, vedúci
k ostatným, aby sme ohlasovali Ježiša. Oba patria k sebe. Ak sa vydáš len jedným
z nich, nepôjde to! Mám na mysli Matku Teréziu z Kalkaty. Bola to dobrá sestra...
Nemala strach z ničoho, vychádzala do ulíc... Táto žena nemala strach
ani z dvojhodinového kľačania pred Pánom. Nemajte strach vyjsť zo seba samých v modlitbe
a v pastoračnej činnosti. Majte odvahu modliť sa a vydať sa ohlasovať evanjelium.
Prajem si, aby Cirkev bola oveľa viac misijná, nie v prílišnom upokojení. Takú
peknú Cirkev si prajem, ktorá napreduje.“
V závere Svätý Otec povzbudil
všetkých prítomných ku kultivácii duchovného života, k stretnutiu s ľuďmi, zvlášť
opovrhovanými a najviac znevýhodňovanými a k misijnému poslaniu. Vyzval ich, aby nezabúdali
na modlitbu svätého ruženca, modlitbu k Panne Márii, ktorá ich sprevádza a chráni.
„Modlite sa aj za mňa, aj ja potrebujem modlitby, pretože som úbohým hriešnikom,“
dodal pápež František.
„Vykročme s radosťou, statočne, vždy s tou
odvahou povedať pravdu, odvahou vyjsť zo seba samých, aby sme sa stretli s Ježišom
v modlitbe a vyjsť zo seba samých, aby sme stretávali iných a odovzdávali
im evanjelium. S pastoračnou plodnosťou! Nebuďte, prosím, «starými dievkami» alebo
«starými mládencami».“ Po príhovore sa všetci prítomní v aule pomodlili spolu
so Svätým Otcom modlitbu Otče náš a Zdravas Mária, a to každý vo vlastnom jazyku.