Svätý Otec počas generálnej audiencie: Postavme sa proti kultúre plytvania a vyraďovania

V dnešnú stredu, na ktorú pripadá i Svetový deň životného prostredia, pápež František v príhovore počas pravidelnej generálnej audiencie zdôraznil nutnosť obnoveného úsilia vytvárať kultúru solidárnosti a stretnutia. Nie je možné, aby v našej spoločnosti dominovali peniaze a kultúra vyraďovania, povedal. Tejto téme venoval svoju dnešnú katechézu. Prinášame ju v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes by som sa rád zastavil pri otázke životného prostredia, ako som to už urobil pri rôznych príležitostiach. Pobáda ma k tomu aj dnešný Svetový deň životného prostredia, iniciovaný Organizáciou spojených národov, ktorý sa mocne odvoláva na potrebu obmedziť plytvanie a ničenie potravín.
Pri rozprávaní o životnom prostredí, o stvorení, sa v myšlienkach vraciam k prvým stránkam Svätého písma, ku Knihe Genezis, ktorá potvrdzuje, že Boh umiestnil muža a ženu na zemi, aby ju obrábali a strážili (porov. 2,15). Prichádzajú mi na myseľ otázky: Čo znamená obrábať a strážiť zem? Naozaj kultivujeme a chránime stvorenie? Alebo ho využívame a zanedbávame? Sloveso „obrábať“ mi pripomína starostlivosť roľníka o jeho pôdu, aby priniesla plody, ktoré budú následne rozdelené. Koľko pozornosti, zanietenia a nasadenia! Kultivovať a chrániť stvorenie je Bohom danou úlohou nie iba na začiatku dejín, ale každému z nás; je súčasťou jeho plánu. Znamená zodpovedne umožniť svetu, aby rástol; premieňať ho, aby sa stal záhradou, obývateľným miestom pre všetkých. Benedikt XVI. viackrát pripomenul, že táto úloha, ktorú nám Boh Stvoriteľ zveril, si vyžaduje zachovanie rytmu a logiky stvorenia. My sa však veľakrát necháme viesť pýchou, ktorá chce vládnuť, vlastniť, ovládať, využívať. Nie, nechránime stvorenie, nerešpektujeme ho, nepovažujeme ho za nezaslúžený dar, o ktorý sa treba starať. Strácame postoj obdivovania, kontemplácie, načúvania stvoreniu, a tak už viac nedokážeme preniknúť do toho, čo Benedikt XVI. nazýva „rytmom dejín Božej lásky s človekom“. Prečo sa to stáva? Pretože rozmýšľame a žijeme horizontálnym spôsobom, vzdialili sme sa od Boha, nerozpoznávame jeho znamenia.

„Kultivovať a chrániť“ nezahŕňa iba naše vzťahy s prostredím, ale vzťahuje sa i na medziľudské vzťahy. Predošlí pápeži pripomínali ľudskú ekológiu, úzko spojenú s ekológiou životného prostredia. Prežívame čas krízy. Vnímame ho v životnom prostredí, ale predovšetkým ho vidíme v človeku. Ľudská osoba je v nebezpečenstve, toto je zjavné, dnes je v ohrození človek. Toto je naliehavou žiadosťou ľudskej ekológie! Nebezpečenstvo je vážne, pretože príčina problému nie je na povrchu, ale v hĺbke: nejde o akúsi ekonomickú otázku, ale o záležitosť etiky a antropológie. Cirkev to viackrát zdôraznila. Mnohí povedia: áno, presne tak, správne..., ale celý systém rovnako pokračuje ďalej, pretože dominuje na etiku chudobná dynamika ekonomiky a financií.
Tým, kto dnes rozkazuje, nie je človek, ale peniaze. Peniaze rozkazujú. Boh, náš Otec, zveril úlohu chrániť zem nie peniazom, ale nám, mužom a ženám. Táto úloha je naša. Muži a ženy sú prinášaní ako obeta modlám zisku a konzumu: ide o „kultúru vyraďovania“. Ak sa pokazí počítač, je to tragédia, ale chudoba, potreby a drámy toľkých osôb sú považované za normálnu vec. Ak počas studenej noci napríklad tu na neďalekom námestí Ottaviano zomrie človek, to nie je novinka. Keď v mnohých častiach sveta deti nemajú čo jesť, ani toto nie je nič nové, zdá sa to byť normálne. Tak to však nemôže byť. Tieto veci sa stávajú bežnými. Naproti tomu, napríklad pokles o desať bodov na burzách v jednotlivých mestách, spôsobí hotovú tragédiu. Týmto spôsobom sú ľudia vyradení na okraj, akoby boli odpadkami.

„Kultúra vyraďovania“ naberá tendenciu stať sa spoločenskou mentalitou, ktorá všetkých nakazí. Život človeka a samotná ľudská osoba už nie sú považované za primárnu hodnotu, ktorú treba rešpektovať a chrániť, zvlášť vtedy, keď je chudobná alebo hendikepovaná, keď ešte nemôže poslúžiť – ako v prípade novorodenca alebo viac poslúžiť nie je schopná – ako v prípade starého človeka. Táto kultúra vyraďovania nás urobila necitlivými aj voči plytvaniu a potravinovým zvyškom, čo je ešte vypuklejšie, pretože v mnohých častiach sveta, žiaľ, ešte mnohí ľudia a rodiny trpia hladom a podvýživou. Naši predkovia boli veľmi pozorní voči tomu, aby sa zo zvyšného jedla nič nevyhadzovalo. Konzumizmus nás priviedol k tomu, že sme si zvykli na povrchnosť a každodenné plytvanie jedlom, ktorému zavše nedokážeme pripísať správnu hodnotu, ktorá ide ponad holé ekonomické parametre. Uvedomme si, že ak zahodíme jedlo, akoby sme ho ukradli zo stola chudobného a hladného! Všetkých pozývam zamyslieť sa nad problémom vyhadzovania a plytvania jedlom, aby sa hľadali cesty a spôsoby, ktoré sa budú vážne touto problematikou zaoberať a stanú sa prostriedkami solidarity a delenia sa s najnúdznejšími.

Pred niekoľkými dňami na slávnosť Kristovho tela a krvi sme čítali rozprávanie o rozmnožení chleba: Ježiš nasýti zástup piatimi chlebmi a dvoma rybami. Záver tohto úryvku je významný: „I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostali.“ (Lk 9,17). Ježiš žiada učeníkov o to, aby sa nič nevyhodilo: žiadne plytvanie! Je tu i skutočnosť dvanástich košov: prečo dvanástich? Čo to znamená? Dvanásť je číslo izraelských kmeňov, symbolicky označuje celý ľud. Naznačuje, že ak je jedlo rozdelené správnym spôsobom, solidárne, nikomu nechýba potrebné. Každé spoločenstvo môže vyjsť v ústrety potrebám najnúdznejších. Ľudská ekológia a ekológia životného prostredia kráčajú spolu.

Chcel by som, aby sme všetci vzali vážne úsilie o rešpektovanie a ochranu stvorenia, aby sme boli pozorní voči každému človeku, aby sme sa postavili proti kultúre plytvania a vyraďovania a napomáhali kultúre spolupatričnosti a stretnutia.

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ