Svätý Otec o tom, ako zvíťaziť nad krehkosťou viery

Počas sobotnej vigílie Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes uverejňujeme prvú z nich. Preklad otázok a odpovedí Svätého Otca prinesieme postupne v nasledujúcich dňoch.

Otázka
Kresťanská pravda je príťažlivá a presvedčivá, pretože odpovedá na najhlbšie potreby ľudskej existencie. Účinným spôsobom ohlasuje, že Kristus je jediným Spasiteľom človeka a všetkých ľudí. Svätý Otče, tieto slová sa nás hlboko dotkli: priamo a radikálne vyjadrujú skúsenosť, ktorú si každý z nás želá prežiť v tomto Roku viery aj počas tejto púte, ktorá nás dnes večer priviedla sem. Sme tu pred vami, aby sme obnovili svoju vieru, aby sme ju potvrdili a posilnili. Vieme, že viera nemôže byť niečím raz a navždy. Ako povedal aj Benedikt XVI. v
Porta Fidei: „viera už nie je samozrejmý predpoklad“. Toto tvrdenie sa netýka iba sveta, tých druhých, tradície, z ktorej pochádzame: ono sa týka predovšetkým každého z nás. Príliš často si uvedomujeme, že viera by mala byť zárodkom novosti, počiatkom zmeny, ale vyžadovala by si aj investovanie celého nášho života. A tak sa nestáva prameňom všetkého nášho poznania a konania. Ako sa vám vo vašom živote podarilo dosiahnuť istotu viery? A aký spôsob nám poradíte, aby sme mohli zvíťaziť na krehkosťou našej viery?

Pápež František:
Dobrý večer všetkým! Som veľmi rád, že sa s vami stretávam, že sa vlastne všetci spolu stretávame na tomto námestí, aby sme sa modlili, aby sme sa zjednotili v očakávaní daru Ducha Svätého. Už som si prečítal vaše otázky – preto aj moje odpovede nebudú akoby nepripravené! Popravde, mám ich tu pred sebou napísané. Tá prvá otázka, ktorá znie „ako ste vo svojom živote dospeli k istote viery a ktorá cesta ukazuje smer, aby každý z nás zvíťazil nad krehkosťou viery?” – je dejinnou otázkou, pretože sa týka histórie môjho života.
Mal som tú milosť, že som vyrastal v rodine, v ktorej sa viera prežívala jednoduchým a konkrétnym spôsobom. Bola to predovšetkým moja stará mama, matka môjho otca, ktorá poznačila moju cestu viery. Bola to žena, ktorá nám vysvetľovala, hovorila o Ježišovi, učila nás Katechizmus... Vždy si spomínam, ako nás na Veľký piatok večer brávala do sviečkového sprievodu, na konci ktorého priniesli ležiaceho Krista a vtedy starká nás deti dala kľaknúť a hovorievala: „Pozri je mŕtvy, ale zajtra vstane z mŕtvych“. Prvé kresťanské posolstvo som dostal od tejto ženy, od mojej starej mamy a je to také nádherné! Prvé ohlasovanie doma spolu s rodinou. Tu mi prichádza na myseľ láska toľkých mám a starých mám pri odovzdávaní viery. Sú to ony, ktoré odovzdávajú vieru. Rovnako tomu bolo aj v začiatkoch Cirkvi, lebo aj sv. Pavol hovoril Timotejovi: Spomínam si na vieru tvojej mamy a starej mamy. Všetky mamy a babky, ktoré ste teraz tu, myslite na to. Odovzdávajte vieru. Boh vždy postaví po našom boku ľudí, ktorí nám pomáhajú na našej ceste viery. Vieru nenájdeme niekde v abstraktne, nie: vždy je tu niekto, kto ohlasuje, hovorí o tom, kto je Ježiš, niekto, kto odovzdáva vieru a prvý ohlasuje. Takáto bola moja prvá skúsenosť. Je tu však pre mňa jeden veľmi dôležitý deň: 12. september 1953. Mal som takmer 17 rokov. Bol to „Deň študenta“. U nás to bol prvý jarný deň – u vás jesenný. Prv než som šiel na slávnosť, zastavil som sa vo farnosti, ktorú som navštevoval. Stretol som tam kňaza, ktorého som predtým nepoznal a pocítil som potrebu vyspovedať sa. Bola to pre mňa skúsenosť stretnutia. Zistil som, že ma niekto čaká. Neviem, čo sa stalo, nepamätám sa, ani neviem prečo ten kňaz, ktorého som nepoznal, bol tam a ja som pocítil túžbu vyspovedať sa, ale pravdou je, že ma niekto čakal. Čakal ma už dlho. Po spovedi som pocítil, že sa niečo zmenilo. Už som nebol taký istý ako predtým. Počul som akoby hlas, volanie. Bol som presvedčený o tom, že sa mám stať kňazom. Táto skúsenosť viery je dôležitá. Hovoríme, že musíme hľadať Boha, ísť k nemu žiadať o odpustenie... avšak keď ideme, On nás už čaká, On je prvý! V španielčine máme jedno slovo, ktoré to dobre vystihuje: „Pán je vždy pred nami (primerea)“, je prvý a čaká nás! Nájsť niekoho, kto nás vždy očakáva, je jedna veľká milosť. Ty, hriešnik, choď, ale On čaká, aby ti odpustil. Túto skúsenosť opisovali proroci Izraela, keď hovorili, že Pán je ako mandľový kvet, prvý jarný kvet. Skôr ako rozkvitnú iné kvety, On je tu. On, ktorý očakáva. Pán nás čaká. Keď ho hľadáme, objavíme tú skutočnosť, že je to On, kto nás čaká, aby nás prijal, aby nám daroval svoju lásku. V srdci to vyvoláva také prekvapenie, že tomu človek ani neverí a týmto spôsobom jeho viera rastie! Prostredníctvom stretnutia s inou osobou, stretnutia s Pánom. Niekto môže povedať: „Nie, ja uprednostňujem študovať vieru z kníh!“ Je dôležité ju študovať, ale pozrite, iba toto nestačí. Dôležité je stretnutie s Ježišom a ono ti dá vieru, pretože práve On ti ju dáva! Aj vy ste hovorili o slabosti viery, a ako sa dá prekonať. Najväčší nepriateľ, ktorý má slabosť – je strach. Nebojte sa! Sme krehkí, to vieme. On je však silnejší! Ak ideš spolu s Ním, nebude žiaden problém! Malé bábätko je veľmi krehké, dnes sme ich tu videli veľa. Bolo však s otcom, mamou, je v bezpečí! S Pánom sme v bezpečí. Viera rastie spolu s Pánom, z jeho ruky. On nám dáva rásť a robí nás silnejšími. Ak si však myslíme, že si môžeme sami naaranžovať život, spomeňme si na Petra, čo sa mu stalo: „Pane, ja ťa nikdy nezapriem!“ a potom, kým zakikiríkal kohút, urobil to trikrát. Myslime na to, že keď si príliš veríme, sme najzraniteľnejší. Musíme ísť vždy s Pánom, hovoriť s ním prostredníctvom eucharistie, Biblie a modlitby... Tak ako aj v rodine, aj mama, aj spolu s ňou, pretože ona je tá, ktorá privádza k Pánovi. Je to tá mama, ktorá vie všetko. Modliť sa k Márii a prosiť ju, aby mi ako mama pomohla stať sa silnejším. Toto si – aspoň podľa vlastnej skúsenosti – myslím o slabosti (krehkosti). To, čo ma každý deň posilňuje, je modlitba ruženca. Cítim takú veľkú silu preto, lebo idem každý deň k Márii. – js, aj –