Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Siedmu veľknočnú nedeľu

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Siedmu veľkonočnú nedeľu s názvom Predstupne nasledovania Krista

Pýtam sa jedného Taliana, zamestnanca nášho kolégia v Ríme: „Bol si včera, v nedeľu, v kostole?“ Odpoveď na ovalila: „Padre, sono cattolico però non fanatico!“ - „Som katolík, ale nie fanatik!“ Hovorím si: Možno aj tak sa dá. To, že je katolík, by mu nevyvrátil nikto; katolicizmus je jeho pýchou. No ísť do kostola v nedeľu by bolo pre neho fanatizmom. Ako ale potom takýto človek hodnotí veľkých mužov a
ženy svojho národa, ako napríklad sv. Františka Assiského, ktorý, hoci z bohatej rodiny, dokázal opustiť všetko alebo Pier Giorgia Frassatiho, veselého mladíka, ktorý urobil v podstate to isté, či sv. Giannu Berettu Mollovú, ktorá sa rozhodla radšej zomrieť, než potratiť svoje dieťa? A toto sú len traja z tých tisícov kanonizovaných svätcov, ktorých tento národ má, a pre ktorých Kristus a jeho hodnoty stáli tak vysoko, že všetko ostatné pre nich stratilo cenu.
Ozaj, ako je možné dospieť až k takejto viere? Prečo je medzi nami kresťanmi, pre ktorých byť kresťanmi je pýchou, taká rôznosť v nasledovaní Krista? Prečo pre jedného už ísť na nedeľnú omšu je fanatizmom, kým pre iného ani zrieknutie sa svojho života pre Krista nie je dosť?
Príbeh diakona Štefana z nedeľného prvého čítania zo Skutkov apoštolov nám na tieto otázky dáva odpoveď. Štefan bol prvým mučeníkom za vieru v Krista. Mučenícka smrť neprišla na neho ako nepríjemné prekvapenie, Štefan s jej možnosťou počítal. Aj keď pred ním za vieru v Krista nikto ešte násilnou smrťou nezomrel, bolo mu jasné, že táto možnosť je reálna. Nielen preto, že o nej hovoril Kristus a
že sám Kristus takto skončil, tak prečo by on, ako jeho učeník mal skončiť inak?; ale aj preto, že videl, že tí, s ktorými mal do činenia – teda mocní tohto sveta – nežartujú. Pripravil sa teda na všetko. Slová Skutkov apoštolov nám popisujú kroky, ktorými dospel Štefan k rozhodnutiu postaviť svoju vieru v Ježiša Krista nad všetko ostatné: „Štefan, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: ,Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.´Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. Štefana kameňovali a on sa modlil: ,Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.´ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: ,Pane, nezapočítaj im tento hriech.´ A len čo to povedal, zomrel.
U Štefana pozorujeme v tomto texte v jeho raste vo viere a teda aj v oddanosti Kristovi tri kroky: prehliadnutie sveta, vyznanie Krista a nasledovanie Krista. Prvým, a vlastne najdôležitejším, bolo „prehliadnutie“ alebo lepšie „prekuknutie sveta“. V texte sa píše: „On však, plný Ducha Svätého, s očami upretými na nebo videl slávu Boha a Ježiša stáť po pravici Boha.” „S očami upretými na nebo,“ – v týchto slovách vidno presmerovanie jeho zraku: od sveta a jeho hodnôt na Krista. Toto bolo výsledkom toho, že čím viac Štefan rástol v nasledovaní Krista, tým viac si osvojoval jeho kritériá na hodnotenie vecí, ktoré boli súčasťou jeho života. Alebo inými slovami: tým lepšie začal vidieť, lebo rásť vo viere znamená dostať správny zrak.
Ktorí počúvate naše zamyslenia, milí priatelia, pravidelne, zaiste si spomínate na zamyslenie na 3. nedeľu cez rok, keď sme uvažovali nad programom Ježišovej misie, ako nám ho predstavil evanjelista Lukáš v 4. kapitole svojho evanjelia, mimochodom, ktorý je tiež autorom Skutkov apoštolov. Ježišova misia znela takto: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.” Pýtali sme sa vtedy, že ktorý z piatych cieľov, ktoré Ježiš spomína je asi najdôležitejší. Odpoveď, ku ktorej sme prišli, bola, že je to cieľ tretí: dať zrak slepým.
Spôsob, ako sme k tomuto záveru prišli bol ten, že sme sa pozreli na štruktúru textu. Je to pyramída, ktorá sa v Biblii objavuje často. Jej charakteristikou je, že niektoré veci v nej sa opakujú, aby tak vynikla podstata, to najdôležitejšie je potom na vrchole. Keď sme sa pozreli na text Ježišovej misie, nebolo si možné nevšimnúť, že prvý cieľ – „hlásať evanjelium chudobným“ a piaty cieľ jeho misie – „ohlásiť Pánov milostivý rok“ sú rovnaké. Oba sú o hlásaní. Tiež druhý cieľ – „poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení“ a štvrtý cieľ – „utláčaných prepustiť na slobodu“, sú rovnaké. Oba sú o prepustení na slobodu. Jasne sa tu teda vyníma teda tretí cieľ a to: „oznámiť ... slepým, že budú vidieť.“ A tak to, že slepí začnú vidieť sme si označili za prvý a najdôležitejší dôvod príchodu Ježiša Krista na tento svet.
V Lukášovom evanjeliu - a nielen v ňom, podobne je to aj v
ostatných evanjeliách – a tiež v Lukášových Skutkoch apoštolov je potom tento cieľ predstavený na konkrétnych príkladoch, kde ľudia prišli k sebe, a teda k obráteniu vtedy, keď začali vidieť veci zo správnej perspektívy alebo v ich pravej hodnote. Napríklad Márnotratný syn, Zachej, uzdravený slepec, Emauzskí učeníci, poslucháči, ktorým kázal Peter na Turíce, komorník etiópskej kráľovnej, Štefan a možno najviac Šavol, ktorý pri svojom obrátení oslepol a potom začal vidieť, čo je jasný poukaz na jeho duchovný zrak, ktorý je výsledkom obrátenia. Človek, ktorý podobne ako Štefan dostane zrak a prekukne svet, prestane byť naivný, a začne ho i jeho ponuky brať s rezervou. Svet sľubuje veľa, ale dáva iba málo. A aj to, čo dáva, nemá trvalú hodnotu. Prehliadnutie sveta a jeho vecí a ponúk nemusí viesť vždy k ich odmietnutiu alebo k úteku od nich. Skorej k zaujatiu správneho postoja voči nim. Človek jednoducho prestane byť ochotný, ako to hovorí prorok Izaiáš platiť za to, čo nie je chlieb (por. Iz 55, 2).
Druhým krokom Štefanovej púte bolo vyznanie Krista: „Vidím nebo otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej”, hovorí Štefan. Človek ako dôsledok svojho prvého kroku sa nestane nihilistom alebo cynikom, ale priľne k tomu, ktorý jediný môže naplniť jeho prázdne srdce: ku Kristovi. A tak sa rozhodne ako Štefan, tohto Krista nasledovať. Štefan to v treťom kroku urobil tak, že zomieral na perách so slovami, ktoré boli takmer identické so slovami Ježišovými: „Pane Ježišu, prijmi môjho Ducha. Pane, nezapočítaj im tento hriech.” Nasledovanie Krista je vždy snahou o stotožnenie sa s Kristom vo všetkom.
Keď skúmame životy veľkých mužov a žien viery, u všetkých nájdeme tieto tri kroky. Ak nie, potom máme síce hrdých kresťanov, ale ich kresťanstvo je viac folklórom, než životným krédom. Milí priatelia, stojíme pred bránou Turíc, prosme preto v týchto dňoch Ducha Svätého, o silný duchovný zrak.