Pápež František v homílii: „Chráňme Krista vo svojom živote, aby sme ochránili iných!“
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca, ktorú predniesol počas svätej omše začiatku
Petrovej služby rímskeho biskupa:
Drahí bratia a sestry! Ďakujem Pánovi, že
môžem sláviť túto svätú omšu na začiatku Petrovej služby na sviatok svätého Jozefa,
ženícha Panny Márie a patróna univerzálnej Cirkvi. Je to veľmi symbolická zhoda okolností
a rovnako je to deň menín môjho ctihodného predchodcu. Sme mu blízki úprimnou modlitbou
a uznaním.
S láskou pozdravujem bratov kardinálov a biskupov, kňazov, diakonov,
rehoľníkov a rehoľníčky a všetkých veriacich laikov. Ďakujem predstaviteľom rozličných
cirkví a cirkevných spoločenstiev, ako aj zástupcom židovskej komunity a iných náboženských
spoločenstiev. Zároveň zo srdca pozdravujem predstaviteľov štátov a vlád, oficiálne
delegácie z rozličných krajín sveta, ako aj diplomatický zbor.
V evanjeliu
sme počuli, že „Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“
(Mt 1,24). V týchto slovách je celé poslanie, ktoré Boh zveril Jozefovi. Byť custos,
ochranca. Ochránca koho? Márie a Ježiša. Je to ochrana, ktorá sa potom rozšíri na
Cirkev, ako to zdôraznil blahoslavený Ján Pavol II.: „Jozef, ako prijal
láskavú starostlivosť o Máriu a ochotne sa venoval Ježišovej výchove,
tak isto stráži a ochraňuje i Kristovo mystické telo, ktorým je Cirkev a ktorého je
Panna Mária vzorom i stvárnením“ (Redemptoris custos, 1).
Akým
spôsobom ich Jozef chráni? Diskrétne, pokorne, ticho. No je však neustále prítomný
a úplne verný, hoci všetkému nerozumie. Od svadby s Máriou až po príbeh s dvanásťročným
Ježišom v Jeruzalemskom chráme sprevádza s horlivosťou a láskou každý moment. Je po
boku svojej manželky Márie v pokojných chvíľach, ale aj v tých ťažkých chvíľach života:
na ceste do Betlehema, aby sa dal zapísať pri sčítaní ľudu, ako aj vo chvíľach úzkosti
a radosti spojených s pôrodom. V dramatickom momente úteku do Egypta a vo chvíli namáhavého
hľadania syna v Chráme; a rovnako v každodennosti života v Nazarete, v dielni, kde
učil Ježiša remeslu.
Ako Jozef prežíva svoje povolanie ochrancu Márie, Ježiša
a Cirkvi? V ustavičnej pozornosti voči Bohu, otvorený voči jeho znameniam, pripravený
uskutočniť jeho a nie len svoje plány. Presne to žiada Boh od Dávida, ako sme počuli
v prvom čítaní: Boh si nežiada dom postavený človekom, ale túži po vernosti jeho slovu
a jeho plánu. Boh sám stavia dom, ale zo živých kameňov poznačených jeho Duchom. Jozef
je „ochrancom“, pretože dokáže načúvať Bohu, necháva sa viesť jeho vôľou, a práve
preto je pozornejší voči ľuďom, ktorí mu boli zverení. Vie reálne čítať udalosti,
je pozorný voči svojmu okoliu a dokáže urobiť najmúdrejšie rozhodnutia. V ňom, drahí
priatelia, vidíme to, ako sa odpovedá na Božie povolanie - pohotovo, pripravene –,
ale zároveň vidíme aj to, čo je centrom kresťanského povolania: Krista! Chráňme Krista
vo svojom živote, aby sme ochraňovali iných, aby sme ochránili stvorenie!
Povolanie
ochraňovať sa netýka iba nás kresťanov, ale má dimenziu, ktorá presahuje a je jednoducho
ľudská, dotýka sa všetkých. Je to povolanie chrániť celé stvorenie, nádheru stvorenstva,
ako to hovorí kniha Genezis a ako nám to ukázal sv. František z Assisi: Znamená to
rešpektovať každé Božie stvorenie a prostredie, v ktorom žijeme. Znamená to ochraňovať
ľudí, starať sa o všetkých, o každého človeka s láskou, osobitne o deti, starých,
o tých, ktorí sú slabší a ktorí sú v našom srdci na okraji záujmu. Znamená to starať
sa jeden o druhého v rodine. Manželia sa ochraňujú navzájom, neskôr ako rodičia sa
starajú o deti a po čase sa aj deti stanú ochrancami rodičov. Znamená to prežívať
úprimné priateľstvá, ktoré sú vzájomným ochraňovaním v dôvere, v rešpekte a v dobrote.
V podstate všetko je zverené do ochrany človeku. Je to zodpovednosť, ktorá sa týka
všetkých. Buďte ochrancami Božích darov!
Keď človek prestane byť zodpovedný,
keď sa prestaneme starať o stvorenstvo a o bratov, tak nastane ničenie a srdce začne
prahnúť. V každej epoche dejín sú nanešťastie „Herodesovia“, ktorí kujú plány smrti,
ničia a znetvorujú tvár muža a ženy.
Chcel by som požiadať a prosím všetkých,
ktorí zastávajú zodpovedné úlohy v ekonomickej, politickej alebo sociálnej oblasti,
všetkých mužov a ženy dobrej vôle: buďme „ochrancovia“ stvorenstva, Božieho obrazu
vtlačeného do prírody, ochrancovia druhých, životného prostredia. Nedovoľme, aby nás
na púti týmto svetom sprevádzali plány ničenia a smrti! Ale aby sme „ochraňovali“,
musíme chrániť aj seba samých! Pamätajme na to, že nenávisť, závisť, namyslenosť znečisťujú
život! Ochraňovať znamená byť ostražití voči svojim pocitom a nášmu srdcu, pretože
odtiaľ vychádzajú dobré aj zlé úmysly. Tie, ktoré budujú a tie, ktoré ničia! Nesmieme
sa báť dobroty a už vôbec nie nežnosti!
Tu ešte dodám jednu poznámku: Starať
sa, chrániť si vyžaduje dobrotu, vyžaduje si, by sme žili nežne. V evanjeliách sa
Jozef javí ako silný, odvážny, pracovitý muž, ale z jeho srdca vychádza veľká neha,
ktorá nie je čnosťou slabých, ale práve naopak, je znamením pevného ducha a schopnosti
byť pozorným, byť súcitným, byť skutočne otvoreným voči inému a voči láske. Nemôžeme
sa báť dobroty a nežnosti!
Dnes spolu so sviatkom sv. Jozefa slávime začiatok
služby nového biskupa Ríma, Petrovho nástupcu, ktorá v sebe zahŕňa určitú moc. Iste,
Ježiš Kristus dal Petrovi istú moc, ale o akú moc ide? Po Ježišovej trojitej otázke
Petrovi o láske nasleduje trojité pozvanie: „Pas moje baránky! Pas moje ovečky!“ Nezabúdajme
nikdy na to, že skutočná moc je služba a že aj pápež, aby vykonával túto moc, musí
vstupovať vždy čoraz viac do takej služby, ktorá má svoj žiarivý vrchol na kríži.
Musí hľadieť na službu sv. Jozefa, tak pokornú, konkrétnu a plnú viery, a rovnako
ako on otvoriť náruč, aby chránil celý Boží ľud a prijal celé ľudstvo s láskou a nehou,
zvlášť najchudobnejších, najzraniteľnejších, najmenších, tých, ktorých Matúš opisuje
pri poslednom súde v súvislosti s láskou k blížnemu: ktorý je hladný, smädný, ktorý
je pocestný, nahý, chorý, vo väzení (porov. Mt 25, 31-46). Iba ten, kto slúži s láskou,
vie ochraňovať!
V druhom čítaní, svätý Pavol hovorí o Abrahámovi, ktorý „proti
nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4, 18). V nádeji uveril proti nádeji! Aj dnes pod toľkou
šedou oblohou, potrebujeme vidieť svetlo nádeje a dať nádej nám samým. Chrániť stvorenie,
každého muža a každú ženu, nežným a láskavým pohľadom, znamená otvoriť horizont nádeje,
znamená vytvoriť štrbinu, ktorou prenikne svetlo spomedzi toľkých mrakov, priniesť
teplo nádeje! Pre veriaceho, pre nás kresťanov, tak ako Abraháma, ako aj sv. Jozefa,
nádej, ktorú prinášame, má Boží horizont, ktorý sa otvoril v Kristovi, je založený
na skale, ktorou je Boh.
Ochraňovať Ježiša s Máriou, ochraňovať celé stvorenstvo,
ochraňovať každého človeka, osobitne najchudobnejšieho, ochraňovať nás samých: toto
je služba, ku ktorej je rímsky biskup povolaný, aby ju vykonával. Ale aj my všetci
sme k nej povolaní, aby sme nechali znova zažiariť hviezdu nádeje: Chráňme s láskou
to, čo nám Boh daroval!
Prosím o príhovor Pannu Máriu, sv. Jozefa, sv. Petra
a Pavla, sv. Františka, aby Duch Svätý sprevádzal moju službu, a vám všetkým hovorím:
modlite sa za mňa! Amen.