2012-08-19 16:27:24

Vysielanie pre gréckokatolíkov: Sv. Prokop a Sázavský kláštor


RealAudioMP3 Autorom príspevku je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu je príležitosťou aj k pripomenutiu si niektorých pokračovateľov cyrilometodského dedičstva a obradu. Medzi nich patrí v českých zemiach osobitné miesto Sázavskému kláštoru a jeho zakladateľovi, jednému z českých zemských patrónov sv. Prokopovi.

Prokop sa narodil okolo roku 970 v obci Chotouň neďaleko Českého Brodu. Podľa najstarších životopisov pochádzal zo slobodnej zemanskej rodiny. Zaujímavá je poznámka jedného jeho životopisu, zvaného Letopis mnícha Sázavského, podľa ktorého Prokop bol „v slovanskom písme dokonale vzdelaný“. Podľa iného historického prameňa, zvaného Vita maior, Prokop, bol vychovaný na Vyšehrade kde „prekvitala škola jazyka slovanského“. Historici dodnes nevedia presne určiť o ktorý „Vyšehrad“ sa jedná. Niektorí starší autori zastávajú tézu, že môže ísť o pražský Vyšehrad, kde pri kostole sv. Klementa mohli prebývať kňazi používajúci slovanskú liturgickú reč. Niektorí uvádzajú hypotézu, že Prokop snáď prebýval istý čas aj v niektorom z kláštorov na hore Athos. Jednoznačne je totiž zrejmá jeho inšpirácia východnou formou mníšskeho života, ako aj vzťah sázavského kláštora ku kyjevsko-pečerskej lavre.

V tomto smere je pravdepodobnejšie, že zmienka o „Vyšehrade” sa viaže na Vyšgorod na Dnepri, severne od Kyjeva, vdovské sídlo sv. Oľgy, kde jej vnuk sv. Vladimír dal postaviť chrám ku cti sv. Bazila. Prokop sa po skončení štúdií, nech ich už konal kdekoľvek, stal svetským kňazom. Podľa dobového zvyku, ktorý bol v tom čase v Čechách rozšírený nielen medzi duchovenstvom východného obradu, ale aj medzi latinskými kňazmi, aj Prokop bol ženatý. Zo životopisov poznáme meno jeho syna Emeráma, ktorý ho neskôr nasledoval aj do kláštora. Nevieme presne kde Prokop účinkoval ako svetský kňaz. Zdá sa však, že táto jeho pastoračná činnosť bola pomerne krátka, lebo čoskoro vstúpil do kláštora. Tradične sa uvádza, že sa stal členom Břevnovskej komunity. V tých časoch bolo zvykom, že kláštorní predstavení dávali mníchom, ktorí túžili po ešte odriekanejšom spôsobe života, príležitosť a dovolenie utiahnuť sa do samoty, a vybudovať si pustovňu, či akúsi celu na odľahlom mieste.

Tak aj Prokop odišiel do samoty a začal žiť ako pustovník okolo roku 1009. Za miesto svojho „duchovného boja“, ku ktorému je pripodobňovaný život eremitu, si zvolil vtedy ešte nezaľudnený kraj na strednom toku rieky Sázavy. Jeho pustovňou sa stala jedna z tamojších početných jaskýň. Okrem modlitby a rozjímania patrí k životu pustovníka aj fyzická práca. Aj v tejto charakteristike môžeme hľadať dôvod početných ľudových legiend, v ktorých vystupuje sv. Prokop ako oráč. Podľa jednej z nich Prokop zapriahol do pluhu diabla, ktorý ho prišiel pokúšať. Prokop bol totiž muž, ktorý dokázal „skrotiť“ zlého ducha a premôcť ho v Božom mene. Povesť o zbožnom pustovníkovi sa začala čoskoro šíriť do bližšieho i vzdialenejšieho okolia.
Roky plynuli a niektorí z Prokopových priaznivcov a obdivovateľov sa rozhodli trvalo usadiť v jeho blízkosti a venovať sa rovnakému spôsobu života. Postupne sa okolo neho zhromaždila skupina jeho nasledovníkov. Prvotné spoločenstvo rástlo na spôsob východných kláštorov, kde si jednotliví mnísi stavajú svoje príbytky. Tieto sú často usporiadané do akejsi uličky, ktorá sa grécky nazýva laura - odtiaľ pochádza aj slovo označujúce väčší východný monastier, lavru. Prokop dá tomuto spoločenstvu neskôr regulu podľa vzoru sv. Benedikta, ale liturgický život prebiehal v slovanskom jazyku a vo východnom obrade, ako to dosvedčujú aj viaceré písomné pamiatky, ako napríklad tzv. Pražské zlomky. Ide o dva pergamenové listy písané hlaholikou, ktoré obsahujú liturgické modlitby v byzantskom obrade. Konkrétne ide o tzv. exaposteilaria, teda svitilny na utierni, druhý list obsahuje veľkopiatočnú liturgiu. Okrem hlaholiky sa na Sázave používala aj novšia cyrilika. Z rozličných literárnych diel sa k sázavskému skriptóriu viažu aj viaceré iné literárne pamiatky, ktoré sa zachovali najmä v Rusku. Medzi ne môžeme zaradiť starosloviensky preklad životu sv. Benedikta, či niektoré legendy o sv. Václavovi a sv. Ľudmile, preklad homílií pápeža Gregora Veľkého, Modlitbu ku sv. Trojici a ďalšie.

Mníšska osada sa postupne rozrastala a dostávalo sa jej aj čoraz širšej pozornosti verejnosti. Jej definitívna premena na riadne organizovaný kláštor sa uskutočnila vo viacerých fázach. Na základe viacerých údajov by Sázavský kláštor vznikol roku 1032, k tomuto roku sa aspoň datuje stavba kláštorného chrámu. Nesporný vzťah k Sázave má knieža Břetislav (1034-1055). Bol to práve on, ktorý sa stal veľkým priaznivcom a osobným priateľom sv. Prokopa. Na základe jeho prehovárania sa Prokop podvolil na to, že sa stane opátom mníšskej komunity. O Prokopovom živote v kláštore nemáme veľa historických údajov. Jeho životopisci jednoznačne potvrdzujú vysoký stupeň askézy a duchovného života, ktorým sa vyznačoval.

Sv. Prokop zomrel na sviatok zvestovania Pána, 25. marca 1053 a bol pochovaný v chráme Bohorodičky, ktorý sám vybudoval. Krátko po jeho smrti však, nové knieža Spytihněv II., vášnivý obhajca latinskej cirkevno-politickej orientácie, po svojom nastúpení na trón roku 1055, vyhnal východných mníchov zo Sázavy a na ich miesto dosadil benediktínskych mníchov na čele s nemeckým opátom. Sázavskí mnísi sa vtedy utiahli pravdepodobne do baziliánskeho kláštora v uhorskom Vyšehrade. Nasledujúce knieža Vratislav II. ich však po roku 1061 pozval späť na Sázavu, kde pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva a východnej liturgie a duchovnosti. Posledným slovanským opátom na Sázave bol Božetěch, s menom ktorého sa spája stavba nového chrámu okolo roku 1095. Pri tejto príležitosti boli na Sázavu prenesené aj pozostatky sv. Borisa a Gleba.

Sľubný rozvoj slovanského ducha za čias opáta Božetecha bol však čoskoro prerušený. Roku 1096 boli dovtedajší mnísi rozohnaní a na rozkaz kniežaťa Břetislava II bol kláštor zlatinizovaný, na jeho čelo bol postavený nový opát Diethard. Kronikár Kozmas pripomína, že latinskí mnísi „nenašli v kláštore iné knihy ako slovanské“, ktoré však boli čoskoro „celkom zničené a rozptýlené“. Rozohnaním sázavských mníchov sa byzantský obrad a mníšstvo vytratili z českých zemí a naďalej sa udržiavali iba vo viacerých uhorských kláštoroch, kam sa pravdepodobne uchýlili aj niektorí z členov sázavskej komunity.
Od zániku slovanského Sázavského kláštora, posledného cyrilometodského duchovného centra v Čechách, uplynulo síce už viac ako 900 rokov, ale meno sv. Prokopa, ako nasledovateľa duchovného dedičstva sv. Cyrila a Metoda nezaniklo. Nech sa pre nás spomienka na sv. Prokopa a jeho kláštor stane poďakovaním Pánovi za to, že sa na Slovensku aj cez búrky stáročí až dodnes zachovalo toto „dedičstvo Otcov“, sv. Cyrila a Metoda a súčasne aj prosbou o to, aby nám ho pomohol zachovávať a zveľaďovať.







All the contents on this site are copyrighted ©.