Vysielanie pre gréckokatolíkov: Sv. Prokop a Sázavský kláštor
Autorom príspevku je
Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
1150. výročie
príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu je príležitosťou aj k pripomenutiu si
niektorých pokračovateľov cyrilometodského dedičstva a obradu. Medzi nich patrí v
českých zemiach osobitné miesto Sázavskému kláštoru a jeho zakladateľovi, jednému
z českých zemských patrónov sv. Prokopovi.
Prokop sa narodil okolo roku 970
v obci Chotouň neďaleko Českého Brodu. Podľa najstarších životopisov pochádzal zo
slobodnej zemanskej rodiny. Zaujímavá je poznámka jedného jeho životopisu, zvaného
Letopis mnícha Sázavského, podľa ktorého Prokop bol „v slovanskom písme dokonale
vzdelaný“. Podľa iného historického prameňa, zvaného Vita maior, Prokop, bol
vychovaný na Vyšehrade kde „prekvitala škola jazyka slovanského“. Historici dodnes
nevedia presne určiť o ktorý „Vyšehrad“ sa jedná. Niektorí starší autori zastávajú
tézu, že môže ísť o pražský Vyšehrad, kde pri kostole sv. Klementa mohli prebývať
kňazi používajúci slovanskú liturgickú reč. Niektorí uvádzajú hypotézu, že Prokop
snáď prebýval istý čas aj v niektorom z kláštorov na hore Athos. Jednoznačne je totiž
zrejmá jeho inšpirácia východnou formou mníšskeho života, ako aj vzťah sázavského
kláštora ku kyjevsko-pečerskej lavre.
V tomto smere je pravdepodobnejšie,
že zmienka o „Vyšehrade” sa viaže na Vyšgorod na Dnepri, severne od Kyjeva, vdovské
sídlo sv. Oľgy, kde jej vnuk sv. Vladimír dal postaviť chrám ku cti sv. Bazila. Prokop
sa po skončení štúdií, nech ich už konal kdekoľvek, stal svetským kňazom. Podľa dobového
zvyku, ktorý bol v tom čase v Čechách rozšírený nielen medzi duchovenstvom východného
obradu, ale aj medzi latinskými kňazmi, aj Prokop bol ženatý. Zo životopisov poznáme
meno jeho syna Emeráma, ktorý ho neskôr nasledoval aj do kláštora. Nevieme presne
kde Prokop účinkoval ako svetský kňaz. Zdá sa však, že táto jeho pastoračná činnosť
bola pomerne krátka, lebo čoskoro vstúpil do kláštora. Tradične sa uvádza, že sa stal
členom Břevnovskej komunity. V tých časoch bolo zvykom, že kláštorní predstavení dávali
mníchom, ktorí túžili po ešte odriekanejšom spôsobe života, príležitosť a dovolenie
utiahnuť sa do samoty, a vybudovať si pustovňu, či akúsi celu na odľahlom mieste.
Tak aj Prokop odišiel do samoty a začal žiť ako pustovník okolo roku 1009.
Za miesto svojho „duchovného boja“, ku ktorému je pripodobňovaný život eremitu, si
zvolil vtedy ešte nezaľudnený kraj na strednom toku rieky Sázavy. Jeho pustovňou sa
stala jedna z tamojších početných jaskýň. Okrem modlitby a rozjímania patrí k životu
pustovníka aj fyzická práca. Aj v tejto charakteristike môžeme hľadať dôvod početných
ľudových legiend, v ktorých vystupuje sv. Prokop ako oráč. Podľa jednej z nich Prokop
zapriahol do pluhu diabla, ktorý ho prišiel pokúšať. Prokop bol totiž muž, ktorý dokázal
„skrotiť“ zlého ducha a premôcť ho v Božom mene. Povesť o zbožnom pustovníkovi sa
začala čoskoro šíriť do bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Roky plynuli a niektorí
z Prokopových priaznivcov a obdivovateľov sa rozhodli trvalo usadiť v jeho blízkosti
a venovať sa rovnakému spôsobu života. Postupne sa okolo neho zhromaždila skupina
jeho nasledovníkov. Prvotné spoločenstvo rástlo na spôsob východných kláštorov, kde
si jednotliví mnísi stavajú svoje príbytky. Tieto sú často usporiadané do akejsi uličky,
ktorá sa grécky nazýva laura - odtiaľ pochádza aj slovo označujúce väčší východný
monastier, lavru. Prokop dá tomuto spoločenstvu neskôr regulu podľa vzoru sv.
Benedikta, ale liturgický život prebiehal v slovanskom jazyku a vo východnom obrade,
ako to dosvedčujú aj viaceré písomné pamiatky, ako napríklad tzv. Pražské zlomky.
Ide o dva pergamenové listy písané hlaholikou, ktoré obsahujú liturgické modlitby
v byzantskom obrade. Konkrétne ide o tzv. exaposteilaria, teda svitilny na utierni,
druhý list obsahuje veľkopiatočnú liturgiu. Okrem hlaholiky sa na Sázave používala
aj novšia cyrilika. Z rozličných literárnych diel sa k sázavskému skriptóriu viažu
aj viaceré iné literárne pamiatky, ktoré sa zachovali najmä v Rusku. Medzi ne môžeme
zaradiť starosloviensky preklad životu sv. Benedikta, či niektoré legendy o sv. Václavovi
a sv. Ľudmile, preklad homílií pápeža Gregora Veľkého, Modlitbu ku sv. Trojici
a ďalšie.
Mníšska osada sa postupne rozrastala a dostávalo sa jej aj čoraz
širšej pozornosti verejnosti. Jej definitívna premena na riadne organizovaný kláštor
sa uskutočnila vo viacerých fázach. Na základe viacerých údajov by Sázavský kláštor
vznikol roku 1032, k tomuto roku sa aspoň datuje stavba kláštorného chrámu. Nesporný
vzťah k Sázave má knieža Břetislav (1034-1055). Bol to práve on, ktorý sa stal veľkým
priaznivcom a osobným priateľom sv. Prokopa. Na základe jeho prehovárania sa Prokop
podvolil na to, že sa stane opátom mníšskej komunity. O Prokopovom živote v kláštore
nemáme veľa historických údajov. Jeho životopisci jednoznačne potvrdzujú vysoký stupeň
askézy a duchovného života, ktorým sa vyznačoval.
Sv. Prokop zomrel na sviatok
zvestovania Pána, 25. marca 1053 a bol pochovaný v chráme Bohorodičky, ktorý sám vybudoval.
Krátko po jeho smrti však, nové knieža Spytihněv II., vášnivý obhajca latinskej cirkevno-politickej
orientácie, po svojom nastúpení na trón roku 1055, vyhnal východných mníchov zo Sázavy
a na ich miesto dosadil benediktínskych mníchov na čele s nemeckým opátom. Sázavskí
mnísi sa vtedy utiahli pravdepodobne do baziliánskeho kláštora v uhorskom Vyšehrade.
Nasledujúce knieža Vratislav II. ich však po roku 1061 pozval späť na Sázavu, kde
pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva a východnej liturgie a duchovnosti.
Posledným slovanským opátom na Sázave bol Božetěch, s menom ktorého sa spája stavba
nového chrámu okolo roku 1095. Pri tejto príležitosti boli na Sázavu prenesené aj
pozostatky sv. Borisa a Gleba.
Sľubný rozvoj slovanského ducha za čias opáta
Božetecha bol však čoskoro prerušený. Roku 1096 boli dovtedajší mnísi rozohnaní a
na rozkaz kniežaťa Břetislava II bol kláštor zlatinizovaný, na jeho čelo bol postavený
nový opát Diethard. Kronikár Kozmas pripomína, že latinskí mnísi „nenašli v kláštore
iné knihy ako slovanské“, ktoré však boli čoskoro „celkom zničené a rozptýlené“. Rozohnaním
sázavských mníchov sa byzantský obrad a mníšstvo vytratili z českých zemí a naďalej
sa udržiavali iba vo viacerých uhorských kláštoroch, kam sa pravdepodobne uchýlili
aj niektorí z členov sázavskej komunity. Od zániku slovanského Sázavského kláštora,
posledného cyrilometodského duchovného centra v Čechách, uplynulo síce už viac ako
900 rokov, ale meno sv. Prokopa, ako nasledovateľa duchovného dedičstva sv. Cyrila
a Metoda nezaniklo. Nech sa pre nás spomienka na sv. Prokopa a jeho kláštor stane
poďakovaním Pánovi za to, že sa na Slovensku aj cez búrky stáročí až dodnes zachovalo
toto „dedičstvo Otcov“, sv. Cyrila a Metoda a súčasne aj prosbou o to, aby nám ho
pomohol zachovávať a zveľaďovať.